Na Plačlivom mi už bolo do plaču. Táto story zaujala na blog.sme viac ako 5 600 ľudí.
Na Plačlivom mi už bolo do plaču… zahlásilo chalanisko môjmu srdcu blízke po návrate z jeho tour de Západné Tatry. Vôbec sa mu nedivím. Tam už totiž bolo do plaču kadekomu.
Plačlivé (2.125 m n.m.), kedysi zvané aj Plačlivý Roháč, rozhodne nepatrí medzi najťažšie západotatranské vrcholy. Výstup naň sa radí medzi ľahšie túry, ale… Záleží na tom, prečo a odkiaľ tam prídete. Podľa toho potom môžete mať slzy v očiach od zúfalstva, únavy, bolesti, alebo jednoducho len od dojatia. Ako ja.
Vyteperila som sa tam hneď ako v Roháčoch zliezol sneh a otvorili chodníky. Žiadna obvyklá tatranská plnka sa preto nekonala. Turistov by som porátala na prstoch jednej ruky. Zato na svište by nestačili ani pridané prsty na nohách.
Na Plačlivom mi už bolo do plaču.
Zvolila som trasu od Žiarskej chaty na konci rovnomennej doliny, popri Žiarskom plese a cez Žiarske sedlo hore na Plačlivé. Pohodovým tempom a neskutočnou prírodnou kulisou som hore vystúpila za necelé tri hodiny.
Spomínaný chalanisko to zobral z opačného konca. Roháčskou dolinou cez Rákoň, dvojtisícový Volovec a len s pomocou reťazí zdolateľný Ostrý Roháč. Guráž sa mu rozhodne uprieť nedá. Netrénovaný, s niekoľkými kilami fototechniky v batohu navyše, niet divu, že keď po šiestich hodinách zastal na Plačlivom, slzy mal na krajíčku.
Ale tie mal v očiach aj starší český turista, keď mi na vrchole rozprával príbeh kamaráta. Miloval Roháčske končiare až tak, že si Plačlivé vybral na dobrovoľný skok do večnosti. Možno sa pri tom smial od úľavy, ale pravdepodobnejšie sú slzy zúfalstva nad zbabraným životom.
Azda tým druhým svetom kráča vedno s nešťastnými deťmi, čo pred mnohými rokmi na Plačlivom Roháči umrzli. Podľa povesti Štefana Rysuľu vybrali sa tam nazbierať liečivé lišajníky pre ťažko chorú mamku. Znenazdania sa spustil lejak a v mrazivom vetre sa zmenil na ľadovec hrubý ako konce palcov. Vietor hvižďal okolo nich, vrieskal a potom sneh, fujavica, besná zima. Kvílili dlho, kým ich zima a mráz celkom nezdrobili. Sneh už toho roku neskapal. Našli ich pastieri až na druhé leto. Odvtedy tam v búrkach počuť nárek tých dobrých detí… Tak, vraj, preto Plačlivé.
…odkiaľ, kam, ako vysoko a za ako dlho
Trasa: Žiarska dolina, ústie, parkovisko – Žiarska chata – Pod Homôľkou – Žiarske sedlo – Plačlivô (2125 m n.m.) – Žiarske sedlo – Pod Homôľkou – Žiarska chata – Žiarska dolina, ústie, parkovisko
Dĺžka: 18 kilometrov
Prevýšenie: 1215 metrov
Čas: 7 hodín
Výstup na Plačlivé
je poriadna tatranská štreka. Najlepšie je ho podniknúť, keď ste ubytovaní na Žiarskej chate. Ušetríte tak veľa síl aj času, ktoré by ste minuli na prechod 5 kilometrovej vyasfaltovanej doliny od centrálneho parkoviska po chatu. Vstup do doliny je autom povolený len ubytovaným.
Ak sa neubytujete, v sezóne si môžete urýchliť cestu bicyklom. Od chaty to na Plačlivé otočíte za štyri hodiny.
Ak sa rozhodnete ísť dolinou pešo, neobíďte Medvediu štôlňu. Nachádza sa kúsok od vstupu do doliny, je 550 metrov dlhá a je pozostatkom bane, v ktorej ľudia v minulosti dolovali vzácne kovy. Otvorená je však len v letnej turistickej sezóne.
Pri Žiarskej chate
môžete navštíviť symbolický cintorín obetiam hôr. Kúsok nad chatou je Šarafiový vodopád. Na chate si môžete dať obed, kávu či pivko. Mnohí volia Žiarsku chatu ako cieľový bod nenáročnej trojhodinovej vychádzky dolinou.
Cesta na Žiarsku chatu.
Medvedia štôlňa.
Žiarska dolina a chata.
Vyrážame na Plačlivé.
Stúpanie do Žiarskeho sedla.
Žiarske pleso.
Svišť spod Žiarskeho sedla.
Žiarske sedlo.
Žiarske sedlo – pohľad do Žiarskej doliny.
Plačlivé.
Plačlivé – výhľad na Baranec.
Volovec a Ostrý Roháč z Plačivého.
Šarafiový vodopád.
Žiarska chata.
Symbolický cintorín v Žiarskej doline.
Mača zo Žiarskej chaty.
Páčila sa ti táto story z hory? Zdieľaj a ukáž ju ostatným 
. Ďakujem.
