Vyberte stranu

Všetko spískal ten hlupák Blat. V jedno neskoré sychravé popoludnie priniesla robustná pani v čiernom klobúku, ktorý jej zakrýval polovicu tváre, nahryznutú bielu žemľu a rozlomenú ju hodila majstrovi Bakerovi na zamúčený pult.  Nechápavo sa pozrel najprv na žemľu, potom na pani v mondénnom klobúku a v očiach sa mu zračili veľké otázniky.

„To je neslýchané!“ Vyštekla dáma v čiernom. „Mali by ste sa hanbiť! Však oni vás tie kanadské žartíky prejdú, keď vás privedú na mizinu. To vám garantujem!“ Buchla päsťou po pulte tak silno, až kúsky žemle nadskočili. „Táák.. čo mi k tomu poviete?“ Prebodla majstra pichľavými očami.

Majster zobral kúsky žemle do rúk a skúmavo si ich obzeral. Zrazu vyvalil oči, očervenel a začal sa ponížene ospravedlňovať.

„Neviem, ako sa to mohlo stať, milá pani Gutenbergerová, ja.. ja.. ja skutočne ne.. neviem,“ koktal a jeho tvár blčala ako horizont nad zapadajúcim slnkom. „Prisahám na všetko, čo mi je sväté, že som to neurobil zámerne a sľubujem, že sa to nebude opakovať. Ešte dnes prehľadám celú pekáreň a ak nájdem tie potvory, rozšliapem ich ako smradľavé…“

„Pch! Neverím vám ani slovo!“ Jačala pani Gutenbergerová. „Viete si vy vôbec predstaviť, čo som si vytrpela? Skoro som sa zadusila tou prekliatou žemľou! Ešte teraz sa trasiem!“ Korpulentnú dámu v mierne pokročilom veku naozaj triaslo, ako sa tam rozkrikovala, ale určite nie od strachu. „Vaše žemle by som ani sviniam nehodila, vy.. vy..“ nenachádzala slová, ktorými by vyjadrila svoje opovrhovanie. „Budete mať problémy! Ja to tak nenechám!“ Zapichla tučný ukazovák s diamantovým prsteňom do rozlomenej žemle a s veľavravným „Pch!“ tresla dverami, až zarinčalo sklo.

„Krava sprostá,“ bolo prvé, čo napajedený pekár vyriekol. Vzápätí to však oľutoval. V rozbitej výplni dverí sa objavila rozhorčená tvár pani Gutenbergerovej.

„Počula som vás, Baker,“ precedila cez zuby. „To si vyprosím!“

A odišla definitívne.

Majster nahnevane schmatol žemľu a z celej sily ju šmaril za obéznou dámou, ktorá medzitým zmizla na ulici. Zasiahol rám dverí. Žemľa sa odrazila na zaprášenú podlahu.

„Krava sprostá,“ zopakoval potichu a zobral nôž. Podišiel k žemli, zodvihol ju a špičkou noža z nej vyšpáral ohyzdného tvora. Nenávistne na neho hľadel, potom ho hodil na zem a z celej sily rozdupal. Nechutne to zaprašťalo. Oprel sa o pult a neprítomný pohľad uprel na stenu pekárne.

Aby ste tomu správne rozumeli, majster bol vykoľajený celkom oprávnene. Tá zúrivá ropucha nebola totiž nik iný, ako manželka starostu Gutenbergera. A ak povedala, že majster bude mať problémy, tak on tie problémy naozaj mať bude. Možno mu aj zavrú pekáreň. Dočerta so starou Gutenbergerovou, myslel som si, muselo to byť do popuku, keď vážená pani starostová s chuťou jej vlastnou zahryzla do chrumkavej žemle, ktorá jej už pekne dlho dráždila chuťové poháriky. A potom uvidela zapečené tajomstvo so šiestimi nohami a začala sa dusiť. Kašľala, prskala, oči jej vyliezali z jamôk… a len čo chytila dych, napaprčená ako fúria vbehla do pekárne. Rehotal som sa pri tej predstave, no nebol to úprimný smiech a vôbec sa mi neuľavilo.

V to slnečné decembrové ráno vstala pani Gutenbergerová  z postele ľavou nohou. Prvý nepríjemný incident nenechal na seba dlho čakať. Slúžka Hilda mala v ten deň voľno a tak bola pani starostová nútená uvariť si čaj sama. Ale keď zobrala kanvicu s vriacou vodou do ruky, rukoväť sa pošmykla a pariaca sa tekutina vyšplechla na jej bosé nohy v elegantne vykrojených papučkách. Pani Gutenbergerová vykríkla od bolesti a pustila kanvicu. Našťastie, stihla včas uskočiť a horúca voda sa rozliala po dlážke.

Po raňajkách odišla na nákupy, ale veľmi sa im nevenovala. Navštívila niekoľko prominentných dám, aby spolu vyriešili záležitosti okolo blížiaceho sa sviatku detí, dňa svätého Mikuláša. Museli zabezpečiť miestnosť, skutočného deda mráza balíčky plné darčekov a najmä sponzorov, ktorými boli, prirodzene, vplyvní manželia spomínaných dám.

Unavená z celodenných aktivít sa vracala domov. Keď prechádzala okolo Bakerovej pekárne, zacítila omamnú vôňu čerstvého pečiva a neodolateľná chuť na chrumkavú žemľu ju vohnala dovnútra. Niežeby bola hladná, jednoducho mala chuť. Kráčala po klzkom chodníku okolo vysvietených výkladných skríň pešej zóny. Opatrne našľapovala. V noci primrzlo a včerajší odmäk sa zmenil na nebezpečnú poľadovicu. Navyše, spustilo sa husté sneženie a musela odolávať náporom mrazivého vetra. V ruke zvierala voňavú žemľu a úporne potláčala mučivé pokušenie zahryznúť do nej. Napredovala len veľmi pomaly a zdalo sa jej, že cesta domov je nekonečná. Napokon, aby jej čas ubiehal rýchlejšie a hlavne príjemnejšie, rozlomila krehké pečivo, odtrhla si kúsok a vložila ho do úst. Vychutnávala lahodnú chuť mäkučkej striedky rozplývajúcej sa na jazyku. Hneď sa jej šlo oveľa lepšie. Odtrhla si ďalší kúsok a.. namiesto zdeseného výkriku, ktorý mal nasledovať, sa začala dusiť, pretože práve prehltnutá striedka jej zabehla. V tom istom okamihu stúpila neopatrne na hladký ľad zakrytý tenkou vrstvičkou čerstvo napadaného snehu a nohy jej vyleteli do vzduchu. Pribehli k nej okoloidúci ľudia a kašľajúcu, červenú v tvári, s vypúlenými očami ju dvíhali na nohy. Pani Gutenbergerová konečne lapila dych. Nikdy v živote sa necítila tak trápne. Zodvihla z chodníka kúsky žemle, ktoré jej vypadli z rúk pri tom hroznom páde. Zahanbená sa ponáhľala preč z osudného miesta. Za chrbtom počula tlmený smiech.

„Darebák jeden!“ Nadávala cestou a nedbajúc na šmykľavý chodník ponáhľala sa späť do pekárne. „Toto mu nedarujem!“ Vytrvalo kliala. Z očí jej šľahali blesky, rozšírenými nozdrami sipľavo vdychovala štipľavý vzduch. V takomto rozpoložení sa vrútila do pekárne. Zvyšok už poznáte.

Na druhý deň prišli traja zachmúrení chlapi v dlhých svetlých plášťoch a mäkkých klobúkoch. Úctivo sa uklonili a obrátili pekáreň na ruby. Nadvihli každé vrecko soli, každú fľašku oleja na polici, nazreli pod každý regál, poodťahovali vrecia s múkou, vysypali krabice so starým chlebom na strúhanku. Vŕtali sa v ňom, prehrabávali. Nahliadli do každého kúta, povymetali pec aj zaprášenú podlahu. Pritom stále šomrali a krútili hlavami. Nič nezostalo nedotknuté, na nič nezabudli. Po dvoch hodinách usilovnej práce sa s tajuplnými úsmevmi uklonili a porúčali sa.

Zdalo sa, že nenašli, čo hľadali. Inšpekcia dopadla dobre. Ale cítil som v údoch, že nešťastná príhoda bude mať ešte dohru a nie práve s happyendom. A všetko to zavinil ten hlupák Blat. Ako mohol byť taký nepozorný, taký nešikovný, ako mohol byť taký hlúpy?!

Bol som úprimne rád, že podivní chlapíci v plášťoch odišli naprázdno, pretože k majstrovi som si za čas, odkedy ma spolu s rodinou prichýlil pod svoju strechu, vypestoval hlboký citový vzťah. Po vojne boli časy zlé, túlali sme sa vysilení, zúbožení, nemali sme kam hlavu zložiť. Až kým sme nestretli majstra Bakera. Bol to dobrý človek. Štedrý v rozdávaní, dobrosrdečný k ľuďom. Samozrejme, pani Gutenbergerovú z toho vynímajúc. Myslím, že mňa mal obzvlášť rád. Bol som nevtieravý a tichý spoločník. Bol som až taký nenápadný, že o mne často ani nevedel. Nevšimol si ma. Pozoroval som ho pri práci, nevnímal ma. Sedával som učupený pri sporáku a počúval, ako sa rozpráva so ženou na fotografii na polici nado mnou, keď pripravoval večeru. Rád som k nemu chodil na večere, lebo fantasticky varil. Jeho slová ma až tak nezaujímali a niekedy mi veru poriadne liezli na nervy. Ale čo by som neurobil pre lákavú vidinu dobrej večere? Vôňa smaženej slaninky búrila moje tráviace šťavy a predstava, že čoskoro si na nej pochutím, pôsobila na moju nervovú sústavu blahodárne.

Samozrejme, že ošemetná záležitosť so starostovou manželkou sa návštevou inšpektorov neskončila. Pani Gutenbergerová bola pomstychtivá a vytrvalá dáma. Požadovala zavretie Bakerovej pekárne. A keďže bola povestným krkom, na ktorom sedela hlava starostu Gutenbergera, nebol pre ňu problém zariadiť hocičo. Prišla k nám hneď ráno, deň po návšteve troch dotieravých pánov a jej úsmev neveštil nič dobré. Ponevieral som sa po pekárni a opájal sa vôňou čerstvo upečených bochníkov chleba. Majster stál pri veľkom válove a rukami naberal ľahučké cesto. Tvaroval z neho rožky, pletenky, vianočky, ktoré ukladal na dlhý pomúčený stôl a po nakysnutí ich hádzal do pece.  Pekáreň napĺňal nový príval vôní a ľudia, ktorí prechádzali okolo, ich lačne vdychovali. Majster práve zatváral dvierka na peci, keď s veľkým hrmotom vstúpila pani Gutenbergerová v sprievode dvoch mužov pripomínajúcich kozmonautov. Ó Bože, zaúpel som. Veľmi dobre som ich poznal. Za vojny som podobných vídal na zamorených územiach.

Ako som už poznamenal, tá dračica sa usmievala od ucha k uchu, keď sa valivým pohybom približovala k pultu. Z kabelky, ktorá v jej mäsitých ručiskách, natlačených v čiernych krajkových rukavičkách pôsobila komicky, vytiahla hárok papiera a zamávala ním namiesto pozdravu majstrovi pred očami.

„Skončili ste, Baker,“ vyhlásila víťazoslávne. „Aspoň dovtedy, pokiaľ sa nepreukáže, že už nemáte čo zapekať do pečiva. A to bude dlhá doba. Predstavujem vám pána Andrewsa a pána Boscha, členov mestskej deratizačnej čaty,“ obrátila sa k ozrutným chlapom napchatým v oranžových kombinézach. „Pustite sa do práce, páni,“ zavelila, „neznášam totiž hmyz. Sú to najodpornejšie tvory, aké kedy Boh stvoril.“ Nato sa obrátila a zmizla za dverami.

Ako na povel sa obaja muži chopili svojich nástrojov a odhodlane pristúpili ku stene. Majster zamával rukami a protestoval. „Počkajte! To nie je možné! Kvôli jedinému chrobákovi?! Je to úplne zbytočné!“

Chlapi si ho nevšímali a odstrčili ho ku dverám. Pekárňou sa rozľahol sykot a veľký biely oblak zahalil postavy. Zazrel som, ako majster bezmocne rozkladá rukami, chytá sa za hlavu a lamentuje.

„… nie sú tu … nijaké ďalšie …“ ozýval sa jeho krik prerušovaný novým sykotom naberajúcim na intenzite, „ … to je môj koniec …!“

Súhlasil som s ním. No nebol to iba jeho koniec. Pretože, ak majster príde o pekáreň a on o ňu príde, tým som si bol istý, my stratíme strechu nad hlavou.

Pred mojimi očami sa rozpútal neľútostný boj. Vzduch zhustol na lepkavú hustú kašu, ktorá klesala na vybiehajúce chrobáky. Tie nemohúce a stuhnuté zostávali na zemi ako bizarné pamätníky, ktoré sa v minulosti stavali padlým hrdinom v boji. Dali sa na bezhlavý útek, ale mnohé zaostávali neschopné pokračovať v ústupe. Ostatné ich zanechávali napospas smrti, ktorá prichádzala pomaly, no o to bolestnejšie.

Nebolo pochýb, rozpútal sa ozajstný boj. Dovolím si tvrdiť, že niečo podobné som už zažil. Bol som predsa vojnový veterán. Vtedy …

… smradľavá hmla nás prenasledovala do našich úkrytov. Už nikomu nezáležalo na ostatných. Každý sa staral sám o seba. V poslednej chvíli som si v úkryte všimol sotva viditeľný biely povlak pokrývajúci podlahu, steny i priateľov. Pohybovali sa veľmi nemotorne, sťažka mávali končatinami. Vražedný oblak nás predstihol a zanechal za sebou spúšť. Chcelo sa mi plakať, vykričať zlosť a bezmocnosť, ktoré so mnou lomcovali. Utekal som tak rýchlo, ako som len vládal. Bál som sa, že neuniknem smrteľnému objatiu lepkavého dymu, ktorý sa s novým  strašidelným sykotom valil zozadu. Okolo mňa sa mihali stovky rýchlych nôh, najrýchlejších na svete, keď išlo o život. Nepoznal som, komu patrili, ale bol som rád, že nie som sám. Konečne som sa oddelil od ozlomkrky rútiacej sa masy tiel a šuchol sa do úzkej medzery. Ostatní prehrmeli okolo a nezdalo sa, že by si všimli otvor, ktorý sa nečakane objavil. Bezvládne som klesol a neschopný lapiť druhý dych, pozoroval som, ako sa ďalší dvaja vojaci tlačia do štrbiny. Posledný mal smolu. Smrtiaci oblak ho zasiahol vo chvíli, keď sa snažil dostať dnu. Uviazol stuhnutý v otvore a tak, odpusť mi milostivý bože, upchal otvor ako skvele tesniaca zátka. Vďaka nemu sme zostali izolovaní od vonkajšieho sveta umierajúcich. Vydýchol som si. Prežil som. Zdalo sa, že na čas sme s priateľom v bezpečí. Vyčkávali sme.

  Keď sa zem prestala chvieť, vedeli sme, že boj sa skončil. Bolo na čase pobrať sa odtiaľ preč. Bojoval som sám so sebou, moje svedomie sa búrilo, ale napokon kruté rozhodnutie zvíťazilo. Inej cesty nebolo. Pristúpil som k mŕtvole v otvore a zahryzol. Priateľ ma nasledoval. Úkrytom sa rozliehal nervy drásajúci chrupot. Odsudzujete nás? Prosím. Ale čo nám zostávalo? Koniec koncov, na podobné výstrednosti sa dá vo vojne veľmi ľahko zvyknúť. Častokrát sme nemali čo vložiť do úst a mučivý hlad nás prinútil obhrýzať mŕtvoly, ale aj kožu, obočie a mihalnice spiacich ľudí. Chcete ešte nejaký príklad, ako prežiť?

Vošiel som do pekárne a s úľavou som si uvedomil, že boj sa naozaj skončil. Chlapov s hadicami som nikde nevidel. Nešťastný majster sedel v kúte na podlahe a rukami si podopieral hlavu. Prázdnym pohľadom blúdil po bielej spúšti. Keby som vedel, možno by som plakal. Ale príroda mi túto schopnosť odoprela. Myslím, že nebola veľmi spravodlivá. Prisúdila mi iba utrpenie a skazu. Nenarodil som sa v správnom čase. Osud je nevyspytateľný a k veľkej väčšine nemilosrdný. Niekto má šťastie, všetci ostatní smolu. Sú tu ľudia, ktorí sa narodili, aby ovládli svet. Je to ich čas, sú mocní a víťazia. A sú tu ďalší, ako napríklad ja, neobľúbení a nenávidení. Fakt to nie je spravodlivé, ale Boh to tak ktovie prečo chcel. Je to iba otázka zvyku, naučiť sa utekať, brániť voči ich jedu, voči ich zbraniam. Vymyslia nové, utratia milióny, zničia svet, nič to, hlavne, že zabijú. Skončí sa ďalší boj, ale vojna bude pokračovať donekonečna. Mám chuť zvolať „Preboha, ľudia, majte zľutovanie! Vy, čo máte plné ústa rečí o práve na život, vediete najkrutejšie vojny!“ Ale príroda sa opäť zachovala macošsky. Som nemý.

Avšak napriek všetkým negatívnym prognózam, ktorými sa oháňajú samozvaní proroci, verím, že hoci bude svet v troskách, my nevyhynieme. Zomrú nás milióny, možno miliardy, ale stále sú tu státisíce ďalších, ktorí prežijú. Evolúcia je nevyhnutná a bude čoraz ťažšie víťaziť a prehrávať. Prežijú len najschopnejší. My to zvládneme, o tom nepochybujem. Tak ako doteraz. Sme tu od počiatku a zdá sa, že sme veční. Pretože sme veľmi prispôsobiví a vonkoncom nie hlúpi. Až na chudáka Blata. Nebyť jeho, mohli sme sa vyhrievať pri teplej peci, s plnými bruchami vdychovať vôňu krehkého pečiva až do smrti.   Ale ten hlupák vliezol do cesta a nechal sa upiecť. No práve vďaka takýmto obetiam sme vždy prežili a prežijeme aj ďalšie katastrofy. Vyhráme aj vaše vojny. Neveríte? História hovorí za nás. Dovoľte, aby som sa predstavil. Moje meno je Blatta orientalis, ľudovo povedané – šváb.  

Share This