Byť šťastný je niekedy ťažké…
V tichu, ktoré nastalo v súdnej sieni, keď bočnými dverami vstúpila sudkyňa Lazová, je bzukot veľkej muchy na okne prenikavejší, než hukot lodnej sirény z prístavu. Cíti, ako mu po chrbte steká pramienok mrazivého potu. Parí sa v tom prekliatom obleku. Ale advokát trval na tom, aby sa do neho navliekol. Košeľu nezapne na krku. Sako je mu tesné v ramenách. Nohavice obopínajú stehná. Príšerne tlačia v rozkroku. Sluchy mu pokrývajú kropaje ľadového znoja. Dlane zvierajú okraj stola. Tak silno, až hánky belejú. Oči nevidia tváre za sebou. Napäté. V očakávaní spravodlivého trestu. Je medzi nimi žena obete aj príbuzní vraha. Prišli, aby porovnali. Jeho trest s Révayovým.
Révaya odsúdili už predvčerom. Na pätnásť nepodmienečne. Želal mu to. Z celého srdca. Nenávidí Viktora Révaya od prvého okamihu ich zoznámenia. Vďaka tej kryse teraz čaká na pozvánku do basy. A zdá sa, že nikoho nezaujíma, že je nevinný. O to sa pričinil svojou poondiatou výrečnosťou ten podliak Révay a jeho právnik. Je o tom presvedčený. Nič iné neprichádza do úvahy.
V ten prekliaty marcový deň nesvietilo slnko. Mal tušiť, že sa niečo zomelie. Netušil. Vychádzal z rohového bistra. Posilnený výdatným obedom a dvomi plechovkami piva. Zazrel nesympatického chlapíka. Bral do náručia sotva dvojročné dieťa. Nie, on ho kradol. Sprosto unášal. Uviedol to aj v policajnej zápisnici. Tiež na súde. Nik si to nevšímal. Iný muž, zrejme otec dievčatka, obrátil sa od výkladnej skrine, zvrieskol a začal utekať. Podozrivý chlap s deckom tiež. K naštartovanému autu.
Ešte stále pred bistrom, no veľmi blízko vrčiacej káry, v okamihu všetko pochopil. Vrhol sa na únoscu. Vytrhol mu dieťa. Ale to už dobehol aj vyľakaný fotrík. Pustil sa únoscu mlátiť. Len tak. Holými rukami. Ten vytiahol spod kabáta veľký zakrivený nôž a pichol ho. Niekoľko krát. Ktosi zavolal záchranku a políciu. Potom sa všetky oči obrátili na neho. Držal dieťa stále v náručí. Vystrašené na smrť, no utíchajúce. Rozhúkali sa sirény a spustil sa ozajstný frmol.
Zrazu tam bola kopa ľudí. Ošetrovatelia naložili dobodaného chlapa do sanitky. S blikajúcimi majákmi sa vyrútili do ulíc a do nemocnice. Snažili sa, to sa im musí uznať, ale čas hral proti nim. Ten chudák zomrel skôr, než prišli na prvú križovatku.
Dozvedel sa to vo vyšetrovačke. Odvliekli ho tam policajti, keď mu vytrhli dieťa z rúk a nasadili putá. Ktorýsi mu pritom špinavou topánkou pritlačil tvár k studenému chodníku. Pár sekúnd videl Révayovi do očí a ten hajzel sa smial. Chlapi v uniformách čosi brbľali. O obvinení z pokusu o únos. Po dvoch hodinách bezvýsledného vypočúvania mu oznámili, že Révay sa priznal. A označil ho za spolupáchateľa. Vraj, nemá význam, aby ďalej zapieral.
Vytrvalo im opakoval, že nijakého Révaya nepozná. Teda nepoznal. Kým sa nerozhodol zabrániť zločinu. Toho sukinho syna nevidel až do začiatku súdneho procesu. Zato ale o ňom veľa počul. Napríklad aj to, že aj pred rokmi kohosi odkrágľoval. A nie len jedného.
Byť šťastný je niekedy naozaj ťažké…
Na rozdiel od Révaya, on nebol nijaký poondiaty kriminálnik. Iba mal smolu. Ocitol sa na nesprávnom mieste. V nesprávnom čase. Hlúpa zhoda náhod. Mal zopár záznamov. Kto z ich štvrte nemal? Býval uprostred brlohu zločinnosti. Ak nechcel vyčnievať, musel občas poštekliť zákon. Ale násiliu sa vyhýbal. Okrádal len zlodejov. Obabrával len podvodníkov. Občas niekomu ukázal cestu z baru. Do ničoho veľkého sa nepúšťal. Nadovšetko si cenil svätý pokoj. Vysoký, zavalitý, s drsnou mäsitou tvárou, v niekom mohol vzbudzovať prinajmenšom rešpekt. Ale boh vie, že by ani muche neublížil.
Sudkyňa Lazová nechce počuť, že do tej posratej šlamastiky sa dostal čírou náhodou. Krutou hrou osudu. A Viktora Révaya. Osem rokov rozčeruje ticho v miestnosti. Ústa jasajú. Sklamane vzdychajú. On sa len niekam vzďaľuje. Do iného sveta. Vesmíru. Je presvedčený, že sa už nenachádza ani v tejto galaxii, pretože hlasy znejú zvláštne. Bizarne.
Advokát očividne nestráca hlavu ani v inej galaxii. Kladie pred neho akýsi hárok. Veľmi sa mu nepozdáva. Vraj sa má rozhodnúť. Osem rokov v štátnej väznici alebo šesťmesačný šokový program. Právnik čosi vysvetľuje. Nezaujíma ho to. Podpisuje papier. Mal by si ho vraj poriadne prečítať. Kašle na advokáta. Spotený civie na stenu pred sebou. Má veľký strach.
Sníva sa mu o nedeľnom predpoludní doma. Byt rozvoniava maminou jahňacinou na cesnaku a čerstvo zaliatou kávou. Usmieva sa. Zvonku k nemu do postele dolieha výskanie detí. A ešte slnko. Veľké, žlté. Teplé. Presne také, aké má rád. Svet je krásny. Bezstarostný. Vzápätí sa mu do uší zareže ostrý hvizd píšťalky. Je ráno. Veľmi skoré ráno všedného dňa v krimináli. Nijakú voňavú nedeľnú siestu, ale studený vietor od jazera cítiť vo vzduchu. Vyskakuje na rovné nohy a z celého hrdla reve: „Dobrý deň! Celý deň! Každý muž! Vlasti slúž! Zmeň sa k lepšiemu a buď šťastný!“
Spolu s ním revú desiatky ďalších hrdiel. Po dve v každej cele. Strohej. Bez nábytku. Len s príliš úzkou pričňou, vankúšom a dekou. Muži kričia až im oči vyliezajú z jamôk. Ďalší dlhý hvizd. Väznicou sa rozlieha dupot. Len málo nepodobný stádu bizónov. To trestanci pochodujú. Na mieste. Hvizd píšťalky ich núti zrýchliť. Popred cely prechádza dozorca. Vrieska až pľuje. Častuje svojich zverencov ponižujúcimi nadávkami. Núti ich klusať. Rýchlejšie a rýchlejšie. Nohy kmitajú v neuveriteľnom tempe.
Nevládze. Zatína zuby. Tvár skrivenú námahou vytrvalo obracia do chodby. „Rýchlejšie, rýchlejšie, vy lajná!“ Škrieka dozorca. „Vyššie kolená! Poďme, poďme! Poďme, vy hnusní kriminálnici! Ak si namýšľate, že snáď niečo znamenáte, sakramentsky sa mýlite! Ani jeden z vás nemá nárok povedať si človek! Ste len kusy hnoja! Odporné smradľavé hovná!“
Nevydrží. Zvalí sa na zem. Dozorca odomyká dvere cely. Zdrapí ho za tričko. Zareže mu ho do hrdla. Priškrtí dych. „Ty sráč! Čo máš v nohách? Huspeninu?! Však ja ťa dám do poriadku! Budeš makať! Od rána do rána! Dvadsaťštyri hodín denne! Sedem dní v týždni! Až ti tá brečka v svaloch stvrdne na kameň!“ Púšťa ho na podlahu. „Póózor! Rozchod do umyvární!“
Spotené telá vybiehajú z ciel. Disciplinovane klusajú do spŕch. Každý sa snaží. Nenápadne pretláča dopredu. Najlepší dostane dobré body. Pomalý tvrdé tresty. Nik nechce byť posledný. Ale on sa ledva dovlečie k umývadlu. Aj zo záchodu vychádza až nakoniec. Bude kosiť trávnik na dvore. Holými rukami. Slabosť sa trestá. Byť šťastný je niekedy fakt ťažké. Bosé nohy tľapkajú po vykachličkovanej podlahe a žiaden iný zvuk sa s tým plieskaním nemieša. Rozprávať sa je zakázané. Hlasno smrkať tiež. Priveľa mužov na primálo záchodových mís. Primálo spŕch. Primálo času. Nenávidí rána.
Kedysi ich zbožňoval. Vstával totiž až pred obedom. Po troch plechovkách vychladenej desinky si pekne v župane šľahol prvú riadne tuhú marišku. Potom vychádzkovým tempom v povznesenej nálade vyplával z brány domu do bistra na rohu ulice. Na obed. Matka odchádzala do továrne ešte za tmy. Otec dávno zmizol niekam do pekla. Neprekážalo mu to. Miloval dobré jedlo. Hrubé cigary. Mal známeho. Dodávateľa. Bol to kamoš. Skvelý chlap. Doprial sebe a doprial aj iným. Za tovar neplatil. Na oplátku mu vypomáhal v lokáli. Vyhadzovať.
Tu, za desať metrov vysokým plotom z ostnatého drôtu je každé ráno začiatkom nového pekla. Režim tvrdý. Nekompromisný. Na nenávisť niet času ani síl. Musí sa starať, aby v tej posratej diere prežil. Aby nesklamal. A potom bude všetko zasa O.K. Lenže šesť mesiacov je sakramentsky dlhá doba. Na dno svojich síl spadol už po stodvadsiatich minútach v krimináli.
Byť šťastný je niekedy naozaj ťažké…
Hlavne na to nemyslieť je jeho krédo, keď s tridsaťkilovým balvanom na chrbte kráča s očami zabodnutými do zátylku chlapa pred sebou. Pri raňajkách mu vykĺzlo zakázané slovo. Spolusediaci ho nahlásil dozorcovi. Ten podliak zinkasoval dobrý bod. On balvan a tridsať drepov. Snaží sa, fakt sa snaží, ale nevládze. Zadržiava slzy. Plakať je zakázané. Zúfalstvo nie. To dozorcovia nevidia.
Šiesty mesiac sa prehupuje do druhej polovice. Uväzuje si na teplákoch ďalší uzol. Brucho sa kamsi stratilo. Telo stvrdlo. Vystúpili šľachy. Nemusel oplývať veľkou fantáziou, aby si domyslel, aký je. Všetci vyzerajú rovnako. Poniektorí horšie. Pevné telá bez kúska zbytočného tuku. Tvrdí zvonka i vo vnútri. Z vychudnutých tvárí hľadia na svet veľkými očami. Počíta dni do vytúženej slobody. Sníva o slnku a nedeľnom obede.
Kamene nevláčil celé dva týždne. Gombíky na košeli má vždy starostlivo pozapínané. Posteľ vzorne ustlatú. Nohavice bezchybne vyžehlené. Nenadáva. Zbytočne nerozpráva. Neustále si opakuje tri slová. Poriadok, kázeň, poslušnosť. Dookola to isté. Celé hodiny, dni, týždne. Musí byť naozaj dobrý. Lepší než ostatní. Musí ešte ráznejšie pochodovať. Ešte hlasnejšie spievať. Rovnejšie stáť v pozore. Rýchlejšie pracovať a vzornejšie stlať posteľ. Napomínať ostatných ku kázni. Zhadzovať ich u dozorcov. Za to dostane dobré body. Za sebemenší priestupok šípky nadol. Čím viac šípok, tým menšia nádej, že za pár dní opustí múry väznice, aby už nikdy nemusel čistiť záchodové misy zubnou kefkou potom, čo ňou predtým dokonale vyleštil sprchy. Má to iba jeden háčik. Nevládze.
Čoraz častejšie býva unavený. Na smrť ustatý. V noci ho trápi nepredstaviteľný smäd. Vo dne prepadáva tma. Rozprúdená krv v žilách unáša nebezpečné zvyšky jeho minulosti. Upchávajú mu cievy. Nejaké hlúpe tukové teliesko sa rozhodlo zobrať mu zrak. V časoch pred kriminálom mu o ňom rozprával doktor, sympatický plešatý chlap. Vraj sa to ľuďom stáva. Hlavne tým s kilami navyše. Má si na to dávať pozor. A prísť k nemu včas.
Po šiestich mesiacoch konečne stojí v pozore a bielej košeli pred bránou na slobodu. Hrdý a polepšený. Spôsobilý vrátiť sa do spoločnosti. Dokázal to. Dočerta! Nebol zlý, ale teraz je lepší. „Rózchod!“ Za rameno ho ťahá roztrasená ruka. Zlomený hlas sa vypytuje. Cíti známu vôňu. Zhlboka sa jej nadychuje. Ústa mu rozťahuje úprimná radosť. Chytá tú ruku a pevne ju stíska. Byť šťastný je niekedy ťažké, ale nie nemožné. Prepadnuté bledé líca obracia tam, kde tuší slnko.
Byť šťastný je niekedy ťažké.
Páčila sa ti táto poviedka? Zdieľaj a ukáž ju ostatným 😉. Ďakujem.
