Ako vybabrať so systémom? Hrdinka tejto poviedky s hororovým koncom na to, zdá sa, prišla.
Zaškrípala Vilma zubami. To predsa nie je možné, aby ju takto odbili. Zúrivo behala očami z riadku na riadok, potom úradný list skrkvala a z celej sily hodila o zem. Ale nepocítila úľavu. Pohľadom sršiacim zlosťou blúdila po miestnosti. Hľadala niečo, čím by ešte mohla šmariť. Ako na potvoru, všetko malo pre ňu priveľkú cenu nato, aby to zničila.
Hnev, ktorý Vilmou lomcoval, bol obrovský. Hoci oznam z poisťovne ležal stále pokrčený na dlážke, pred očami jej naďalej defilovalo to odporné slovo. Jediné, ktoré si z neho zapamätala. Utkvelo jej v pamäti tak veľmi, že cez jeho auru nebola schopná vnímať nič iné. ZAMIETA. Nemohla naň zabudnúť. Vymazať ho z hlavy. Vedela, že nezmizne pokiaľ veci nezmení. Vo svoj prospech, prirodzene. Skrátka, kým nedosiahne, čo chce.
Dovtedy jej bude v hlave svietiť ako nejaký odporne neodbytný reklamný pútač. Na chudobu, na živorenie, ktoré ju čaká. Pretože tí pajáci s blahobytom rozkysnutými riťami vyvalenými na kancelárskych stoličkách sa rozhodli, že nemá nárok na svoj invalidný dôchodok. Zubami nechtami sa držia v obrovskom zadku štátneho aparátu, pretože keby sa pustili čo len na okamih, spadli by do masy nezamestnaných dvojnohých núl. Bez trinástych platov, bez dovoleniek pri mori, bez akýchkoľvek práv na slušnú životnú úroveň.
A tieto príživnícke larvy odrazu tvrdia, že má obe nohy. Hoci ešte včera mala iba jednu. Pritom, keby mala kýpeť len o kúsok kratší, nie pod koleno, ale nad koleno, tak by všetko zostalo po starom. Aj podľa nových predpisov. Naďalej by bola právoplatným invalidom so všetkým, čo k tomu patrí. Vraj si má nájsť prácu ako ostatní zdraví ľudia. A keď je neschopná, lenivá a hodlá parazitovať na peniazoch ostatných poriadne pracujúcich, nech ide na úrad práce. Tam nech si pýta.
Pýtala si, hoci sa ako parazit rozhodne necítila. Dva týždne ju preháňali z budovy do budovy, z poschodia na poschodie, od dverí ku dverám. A všade ju dôkladne ponižovali, aby si druhý raz poriadne rozmyslela, či bude pýtať. S drevenou protézou ukrytou pod nohavicou nevzbudila v nikom ani štipku súcitu. Pochopenia. Adrenalín sa jej vylial do žíl v novej dávke a tá jej spurpurovela tvár. Nájsť si prácu! Chcela by vidieť, kam by sa hrabali s neúplnou nohou, základným vzdelaním a s päťdesiatkou na krku. Vraj má obe nohy. Nič to, že z jednej kus chýba.
Pozrela sa na škaredý kýpeť, ktorý jej vytŕčal spod vyhrnutých teplákov. Nežila si vďaka nemu zle. Zabezpečoval jej pekný pravidelný príjem bez námahy. Nemusela sa starať ako ostatní. Pachtiť sa, odpadávať od únavy za pár šupiek. Zvykla si už na pohodlný život, neskoré ranné vstávanie, na kopu času na svoje koníčky. Inak si to už ani nevedela predstaviť. Trpko sa usmiala. To predsa nie je možné, aby ju tak jednoducho odbili. S ňou nevybabrú.
Zo stola zobrala čiernu fiksu. Príjemne šteklila, keď si kreslila čiaru nad kolenom. Hodila do seba tretí poldecák päťdesiatdvojkovej slivovice. Potom v pravej ruke zovrela sekeru.
S Vilmou nejaký systém nevybabre.
Páčila sa ti poviedka o Vilme, ktorá prišla na to, ako vybabrať so systémom? Zdieľaj a ukáž ju ostatným 😉. Ďakujem.
