Vyberte stranu

Chudnúť je ťažké v každom veku. Dosiahnuť cieľ niekedy takmer nemožné.  Ale dá sa to…

To dáš!

Hecujem Dášu na polceste k vrcholu Tlstej hory za mestom. Tlačím ju očami, skúšam aj myšlienkami. Ale Dáša sa ledva vlečie. A nadáva.

Píli mi uši, že chce ísť do Tatier. Na Ostrvu, Na Solisko, alebo aspoň do Terchovej na Poludňák, skrátka nech to má kulisu. Nech to má štýl. Spojíme príjemné z užitočným..Maaartaaaá, nebuď labuť.

Nič také, odvrkujem jej. Nik s tebou do Tatier dva razy do týždňa jazdiť nebude. Ani do Terchovej. Zabudni. Na pohyb ti stačí aj Tlstá hora. Je rovnako prudká, a skoro za rohom. Vystúpiš z vlaku a ideme. Alebo vieš čo? Ešte lepšie spravíš, keď začneš chodiť na bicykli. Ako ja. To bude nárez na tie naše päťdesiatročné zadky!

Dáša len prevráti očami a pokúša sa zabrať. Darí sa jej to len ústami. Tlstá hora, tlstá Dáša, jedna druhej sviečku zháša, rozrehoce sa na plné ústa. Snažím sa udržať smiech a disciplínu. Ale vzápätí vyprsknem a stojíme. Tenisky zakvačené v 60 stupňovom svahu, zubíme sa ako dve vyslúžilé kobyly. Utierame si oči plné sĺz.

 

 

Chudnúť je ťažké v každom veku.
Dáša sa rozhodla zabojovať a splniť si sny

Dášu pred 50-tkou zlákala horská turistika a čarovný zdieľaný svet sociálnych sietí. Ale jej selfíčka majú niečo navyše. Asi tak tridsať kíl. A jej turistické ciele sú hlboko pod obdivovanými končiarmi. Zhruba tam, kde končí jej pevná vôľa a preťažené kĺby. A chcela by sa znovu zmestiť do starých nohavíc. Tých z 80-tych rokov, s vysokým pásom, zasa sú v móde.  Má do nich ale príliš veľký zadok.  Darmo jej vysvetľujem, že v tých nevkusných retrovreciach by nevyzeral dobre ani zadok anorektickej tyčky do fazule tesne pred smrťou.

Chudnúť je ťažké v každom veku. Najmä, ak nie ste „od prírody“ lata. Žena, ktorá má typické ženské tvary, vie, aké ťažké je dosiahnuť vzhľad vysnívanej plochej dosky. Ak je navyše aj menšieho vzrastu, je to neskutočne náročné. Čiastočný úspech zaručuje správne stravovanie, veľa pohybu a pevnej vôle. Dáša to vie. Kedysi k doske nemala ďaleko. A preto si verí.

Po minúte-dvoch už slimačím tempom zasa zdolávame svah. Mlčky. Zakázala som Dáši rozprávať. Reči zbytočne uberajú dych. Ukazujem jej, že v prudkom kopci má prehodiť na ľahší prevod, ako na bicykli. Skrátiť krok a rýchlejšie prepletať nohami. Zníži námahu a bude šliapať ľahšie.

Napokon musí správne dýchať. Zhlboka a pomaly. Nefučať ako lokomotíva. Nelapať dych ako vianočný kapor v sieťke. Musí sa upokojiť a sústrediť. Pomalý nádych, pokojný výdych. Musí sa zameriavať iba na nohy a zem, po ktorej šliape. A na svoj dych. Nie na krajinu okolo. Na ľudí. To všetko pridá, až keď zvládne dýchanie. A vykročím.

Na Tlstú horu je z Rajeckých Teplíc cez tristo výškových metrov. Bežný človek ich okolo starého vodojemu a zbúranej vyhliadky zvládne za 40 minút. Dáša to pred týždňom na piaty pokus dotiahla za hodinu zhruba do polovice. S príšernou svalovicou a blízko kolapsu z vyčerpania.

Pri šiestom pokuse ju zanechávam uprostred hory. Z očí jej srší odhodlanie i zúfalstvo, keď sa hlučne driape hore tým prašným kopčiskom. Červená a premočená od potu až v teniskách. Kúsok pod vrcholom si uvedomím, že nepočujem jej sipot a lapanie po dychu. Chvatne sa obzerám, či neleží vystretá v prachu. Ale Dáša šliape ako tatranská zubačka. Krôčik za krôčikom sústredene zdoláva nenávidenú horu. A ja viem, že dnes to konečne dá.

Share This