Dušičky. Pre niekoho noc ako každá iná. Pre mnohých z nás je však výnimočná. Ponuré jesenné cintoríny rozžiaria milióny plamienkov. To aby dušičky videli, kadiaľ ísť k nám. V túto noc môžu. Len túto jedinú noc v roku majú možnosť uniknúť očistným plameňom a uľaviť si na chvíľu od bolesti za svoje hriechy. A možno to žiaria len naše spomienky… Vedú nám ruky k zapáleniu sviečky. Dobré či zlé… nejaké spomienky sú vždy. Jagavé slnká, dohasínajúce fakle, žeravé kutáče. Tlejú v nás alebo blčia. A potom v jednu noc rozsvietia cintoríny.
Kresťania vraj dušičkové zvyky odkukali od starých Keltov, podľa ktorých sa v túto noc na prelome mesiacov prelínajú svety mŕtvych a živých. Presne o polnoci sa duchovia schádzajú na bohoslužbách. S prvým ranným zvonením opúšťajú náš svet a vracajú sa do toho svojho. Ak na Dušičky prší, nie je to dážď, ale slzy zomrelých, ktorí oplakávajú svoje hriechy. Spomienku na všetkých verných zosnulých, ľudovo nazývanú Dušičky, údajne zaviedol svätý opát Odilo z Cluny roku 998. Clunyjskí mnísi ju následne rozšírili do kresťanského sveta. Veriaci v ten deň môžu vymodliť pre dušičky v očistci odpustky a urýchliť tak ich cestu do nebeského kráľovstva.
Za skvelé fotografie ďakujem VOVI photo (@vovi.photo)
Páčil sa ti tento dušičkový fotoblog? Zdieľaj a ukáž ho ďalším 🎃. Ďakujem.
