Dušičky. Pre niekoho noc ako každá iná. Pre mnohých z nás je však výnimočná. Ponuré jesenné cintoríny rozžiaria milióny plamienkov. To aby duše zosnulých videli, kadiaľ ísť k nám. V túto noc môžu. Len túto jedinú noc v roku majú možnosť uniknúť očistným plameňom a uľaviť si na chvíľu od bolesti za svoje hriechy. A možno to žiaria len naše spomienky… Vedú nám ruky k zapáleniu sviečky. Dobré či zlé… nejaké spomienky sú vždy. Jagavé slnká, dohasínajúce fakle, žeravé kutáče. Tlejú v nás alebo blčia. A potom v jednu noc rozsvietia cintoríny.
Dušičky majú tisícročnú históriu
Kresťania vraj dušičkové zvyky odkukali od starých Keltov, podľa ktorých sa v túto noc na prelome mesiacov prelínajú svety mŕtvych a živých. Presne o polnoci sa duchovia schádzajú na bohoslužbách. S prvým ranným zvonením opúšťajú náš svet a vracajú sa do toho svojho. Ak v túto noc prší, nie je to dážď, ale slzy zomrelých, ktorí oplakávajú svoje hriechy. Spomienku na všetkých verných zosnulých, ľudovo nazývanú Dušičky, údajne zaviedol svätý opát Odilo z Cluny roku 998. Clunyjskí mnísi ju následne rozšírili do kresťanského sveta. Veriaci v ten deň môžu vymodliť pre dušičky v očistci odpustky a urýchliť tak ich cestu do nebeského kráľovstva.
Za skvelé fotografie ďakujem VOVI photo (@vovi.photo)
