Európsky týždeň mobility je tento rok za nami. Spomenula som si na trpko-smiešny zážitok, ktorý som práve počas neho zažila pred štyrmi rokmi cestou do práce 😏:

„Držte si toho chlapca, lebo ho rozpučím!“ Kričala korpulentná pani raziac si cestu preplneným autobusom ku dverám. Ľudská tlačenka v tesnom autobusovom čreve pobúrene zavzdychala.

Ktosi to útle chlapča vtiahol z uličky medzi sedačky. Cestujúci k nemu s chvatom pchali hlavy, ramená alebo aspoň svoje tašky, aby uvoľnili miesto pohrome v modro-bielom svetri. Ako lavína brala so sebou všetko, cez čo sa prevalila.

Au, dávajte pozor! Zvrieskol ktosi, keď mu prešla po nohe. Bachaaa, moja rukaaa! Kvílil ďalší, ktorému zachytila rukáv vetrovky. Chvíľu hrozilo, že chlap príde aj o ruku. Ťažkým vydýchaným vzduchom sa niesli spotené stony a hlasné protesty. „Kristepane, to ste sa nemohli hneď po nástupe postaviť ku dverám? Načo ste si sadali?!“ Kdesi vzadu sa zachichotal adolescent. Ľudia si zo všetkých síl pridŕžali kabelky, ruksaky i vlastné telá. O sedačky, zriedkavé tyčky, aj o iných cestujúcich.

Keď na prvej zastávke v krajskom meste vystúpilo desať ľudí, všetci si vydýchli. Lačne nasávali čerstvý vzduch. Spokojní, že najhoršie je za nimi. Vtom sa vedľa mňa prebudila obézna dáma. Kričala, že zabudla vystúpiť a začala sa teperiť von. Keďže som sedela vedľa nej, prevalcovala ma ako cestný valec čerstvo položený asfaltový koberec a vrhla sa do upchatej uličky. Keď konečne vypadla z dverí, ľudia, ktorých vytlačila, alebo duchaprítomne vybehli von sami, chvatne naskákali späť. Naprávali si pomliaždené údy, otlačené rebrá, pokazené účesy, ktosi aj utrhnutý remeň na taške. Všetci spotení, červení, zničení.

Posunula som sa na uvoľnené sedadlo pri okne. Výhľad mi rozmazával mastný otlačok čela prispatej pasažierky. Stále som cítila jej ťažký parfém a počula tichý chrapot, čo vydávala pred vystupovacou apokalypsou. Ohliadla som sa na znechutený dav v uličke. Niekto ešte nadával, iní neveriaco krútili hlavou.

Európsky týždeň mobility

Európsky týždeň mobility v ľuďoch podnietil túžbu zmenšiť uhlíkovú stopu, zlepšiť kvalitu ovzdušia  a v neposlednej rade ich zlákal k verejnej doprave lacnejším lístkom. V rannej špičke sme cestovali celý týždeň ekologicky a za polovicu, ale natlačení ako haringy. Krajská samospráva si v jeho závere pochvaľovala navýšenie počtu cestujúcich v prímestskej doprave o 26 percent. Po víkende ľudia zasa naštartovali svoje autá. Z bočných ciest sa ráno čo ráno nervózne tlačili do plaziacej sa kolóny. Rozvalená na dvoj-sedadle v poloprázdnom autobuse som počítala meškanie. Uviazli sme v zápche.

Share This