Fantasy poviedka o tom, že ľudstvo je niekedy nepoučiteľné.
Začalo to, keď na dne fľaše po lahodnom mezcale zostal bezmocne sa skrúcajúci červ. Bol som na rade. Sivý vlas sa – usmieval? Prizrel som sa mu lepšie. Nie, uškŕňal sa. Nedával mi veľké šance. Jeho vráskavá, vetrom ošľahaná, tvár sa ešte viac pokrčila. Hladký orlí nos sa tváril, že k nej nepatrí. Preglgol som. Chopil som sa fľašky. Do sklenenej pine na vysokej stopke s dvoma kaktusovými lístkami vo vnútri cŕkali posledné kvapky lahodného nápoja a s nimi sa k ústiu fľaše blížil vypasený červený gusano. Čľup. Bol v pini. Už som nemohol cúvnuť. Keď som dvíhal pohárik k ústam, triasol sa.
Sivý vlas ma pozoroval. Pery zovreté do nepekného úškľabku. Napätie z jeho očí mi tlačilo ruku rýchlejšie, než som chcel. Keď prsty obracali piňu hore dnom, akoby ani neboli moje.
Potom udalosti nabrali spád. Červ splnil svoje poslanie, pre ktoré sa v agávovej púšti narodil. Obetoval seba samého a hladko skĺzol pažerákom do môjho omámeného žalúdka. Gusano Rojo. Zdroj podivuhodných zážitkov.
Nepríjemný pocit, ktorý sa mi vyplazil zo žalúdka, ma prinútil vstať od prázdnej pine. Roztraseným nohám som veľmi neveril, keď zoskakovali z kamenného piedestálu. Neisto šliapali po odvážne vztýčených steblách trávy a marili pri tom desiatky hmyzích životov. Protestoval som. Nadával im. Nesúhlasil. Napokon som rezignoval. Viedli ma pomedzi nízke kamenné domce, ktoré sa terasovito rozložili na miernom svahu. Pomedzi ne bežali stovky schodov. Schodištia striedali dláždené ulice. Múry väčších stavieb ktosi pomaľoval roztopašnými vzormi.
Keď pravá noha stúpila na neprirodzene vysoký schod, nasledovaný kvantom rovnako príšerne vyrastených bratov, pokúsil som sa nahuckať ľavú nohu, aby svoju sestru od úmyslu pošliapať im všetkým po hlavách odhovorila. Nemuselo by to dobre vypáliť.
Ale nohy si nedali povedať.Liezol som teda ďalej po tých nešikovných schodoch a každý jeden mi blahoželal k zajtrajšej svalovici. Čím dlhšie to trvalo, tým zúrivejšie som im cez zaťaté zuby nadával, že sú privysoké. Pre normálneho človeka, za akého som sa s výškou sto sedemdesiatpäť centimetrov a šesťdesiatimi dvomi kilami mohol pokojne považovať. Kto ale potom po nich chodí? Komu sú určené? A vôbec, kde, doparoma, sú nejakí ľudia?! V celom meste som nezazrel jedinú ľudskú bytosť. Ohniská vo dvoroch tleli, nedotkané koberce ležali na rohožiach na priedomiach, v hrncoch bublali fazuľové bôby, rozvoniavali čerstvo upečené kukuričné placky. Ľudí však nebolo. Kam sa podeli? Na kataklizmu to v meste nevyzeralo.
Znenazdania sa schody minuli. Predo mnou sa rozďavila čierna obdĺžniková papuľa. Vanul z nej chlad a posvätná bázeň. Dohroma, mal som dobrú výchovu a vedel som, že pozvanie sa nepatrí odmietnuť, ak hostiteľa nechcem uraziť. Zvedavosť hladko porazila zdravý rozum a ja som vošiel.
Skraja na stenách sliepňali dohasínajúce fakle. Potom tma. Pokúsil som sa otvoriť oči, ale uvedomil som si, že som ich vôbec nezavrel. Viac sa otvoriť nedali, iba ak by vypadli. Pochodne boli zrejme iba výplodom mojej bujnej fantázie. V každom starom chráme predsa horia. Napadlo mi, že som možno oslepol, no to sa mi nepáčilo. Tak som len postával dúfajúc, že zrak sa aklimatizuje na ničotu, ktorá vo svätyni panovala.
Naveľa som odhodlane vykročil vpred. Vzápätí ma premkol strach a zavelil na ústup. Do niečoho som narazil. Myšlienky sa predháňali v nápadoch, čo by to mohlo byť. Avšak rozum neakceptoval ani jeden z návrhov a nariadil akciu zopakovať. Vylepšenú o bezpečnostné senzory. Natiahol som teda paže pred seba a opäť vykročil. Keď som sa dotkol neznámej prekážky, pokračoval som doprava, až kým som nezacítil chladnú kamennú stenu. Potom doľava. Opäť múr. Cez prekážku nebolo prieniku! Ohmatával som ju svojimi päťprstými tykadlami… mäkkú, hrubú, teplú tkaninu poskladanú z množstva nepravidelných vypuklín. Otáčal som hlavou, div som si krk nevykrútil. Zbytočne. Štrbinou, kadiaľ som tak neprezieravo vošiel, prenikalo mizerne málo svetla.
Začul som tiché dunenie. Chrám ožíval. Akoby stovky tajomných pier odriekavali pokornú modlitbu. Niečo sa ním valilo. Vzduch sa zavlnil, ako keby stovky hrdiel vydýchli amen. Zunenie prichádzalo zhora a tak som ustúpil dozadu a vyvrátil hlavu. Ovzdušie sa chvelo.
Niečo sa v tej temrave pohybovalo. Tma s privyknutím očí redla. Rozplývala sa do šera a ja som konečne začínal vidieť. Aj chápať. Prekážka nadobúdala zreteľné kontúry a ja som v tom prítmí začínal tušiť niečo monštruózne. Veľmi povedomé.
Masa obrov sa posúvala dopredu, akoby tam vonku niekto otáčal rukoväťou kolosálneho mlynčeka na mäso. Jeden po druhom sa ako rezance strácali v diere v podlahe v prednej časti chrámu osvetlenej fakľami. Nad bezproblémovým zostupom do zeme bdeli meravé oči slepého kamenného starca na zlatom podstavci. Hluk utíchal. Prilepil som sa k mrazivej stene. Čosi rovnako ľadové mi zvieralo srdce. Pri spomienke na gigantov mi všetka pompéznosť chrámového interiéru zľahostajnela. Ukradnuté mi boli aj drahými kameňmi vykladané steny žiariace v mihotavom svetle ohňa úchvatnými farbami.
Zvedavosť ma doslova pritiahla k diere. Strmé schodište sa strácalo v hlbokej čierňave. Zahnal som strach čo najďalej. Bola to výzva!
Schody. Strmé a nekonečné. Poondiato večné. Dole, rovinka, mierne doľava a zasa dole. Prudké zalomenie a stúpame. Poďme! Poďme! Kráčaj, zvedavec! Sprostý przniteľ vznešenej minulosti. Kráčaj chodbou. Tmavou, vysokou a sakramentsky úzkou. Stuchnutou, až štípe v nose. Mŕtvolne tichou. A hlavne slepou! Prepáč, zabudli sme ťa upozorniť, že je slepá, počul som imaginárne hlasy zo záhrobia. Presne tak som sa aj cítil. Ako v hrobe.
Pobehoval som chodbami a keby ma niekto pozoroval, pomyslel by si, že práve unikám zo smradľavých pazúrov strašného Minotaura. Možno kdesi na konci labyrintu netvor naozaj číhal. Pretože smrad sa stával neznesiteľným. Možno v početných čiernych dierach lemujúcich chodby na mňa striehli stovky minotaurov. Veď som ich koniec-koncov videl hore v chráme. Zliezli sem, aby ma vlákali do svojich nenásytných pažerákov.
A ja, hlupák, som im naletel.
…nemieniš, snáď, tak ľahko vzdať tento vopred prehratý boj! Oborila sa na mňa zvedavosť. Zomrieť ako nevedomec. Aspoň sa pozri, či máš pravdu! A ja som tú mrchu poslúchol. Vrátil som sa po najbližšiu fakľu. Osvetlil jednu z dier. Len dve steny, ktoré spájali zvažujúci sa strop. Nič, čo by človeku vyrazilo dych.
…možno tam vzadu, kam svetlo fakle nedočiahne. Nástojila zvedavosť. Vteperil som sa cez otvor tenší než štrbina poštovej schránky dnu. Skočil na niečo mäkké. Poddávalo sa to podbitým podrážkam mojich bagandží ako bahno v močiari. Chvíľu som balansoval na jednej nohe, kým druhou som sa zabáral nevedno kam. Keďže som bol značne vydesený a strachom totálne paralyzovaný, zvedavosť mi vytrhla fakľu a nedočkavo mi zasvietila pod nohy.
Skamenel som ako ten sivovlasý starec z podstavca. S očami rozšírenými hrôzou som lapal dych. Z pľúc sa mi dral prenikavý výkrik a preťal hrôzostrašné ticho. Nikdy by som neveril, že dokážem tak vrieskať. Stál som na kope mŕtvych tiel. Obrovských neživých schránok. Celkom čerstvé prikrývali pod nimi hnijúce a spomedzi tej masy vykúkali biele kosti. Odporná zmes dlhočizných údov a megahláv, z ktorej sa šíril hnusný zápach.
Ledva som sa držal na nohách. Celý som sa triasol. S divokým chvatom som skúšal vliezť do úzkeho otvoru. Márne. Zasekol som sa. Ani von, ani dnu. Zúfalo som sa obzrel. Zazdalo sa mi, že v tej hnilej kope sa niečo pohlo. S novým úsilím som zatlačil a vypadol späť do chodby. Vyrazil som preč od zapáchajúcej kobky. Náhle sa zem pod mojimi nohami stratila a ja som padal…
Blikotavé svetlo sa mi dralo pod viečka. Nie a nie pochopiť, že je tam už plno. Ležal som na niečom mäkkom, príjemnom. Na prsiach ma ťažila hrubá prikrývka. Pohol som prstami na rukách, potom na nohách. Pokúsil sa obrátiť. Všetko ma bolelo. Najviac hlava. Ostrou prenikavou bolesťou ako po opici. Na tvári som pocítil niečí dych. Prudko som otvoril oči. Díval som sa do veľkej, zošúverenej, no prívetivej tváre starca. Biele vlasy lemovali vetrom ošľahané líca. Pokojne sa mi prihováral. Rečou, ktorej som nerozumel. Uši to odmietali počúvať a ja som sa prepadal kdesi do hĺbky… Niečo nebolo v poriadku. Videl som, ako moje bezduché telo leží na kožiach, oči aj ústa zatvorené, a predsa som komunikoval so starcom. Moje otázky čítal priamo z mojej mysle. No svoj pokoj iba predstieral a v jeho vľúdnom hlase zaznievalo čosi falošné.
Videl si krásne mesto. Hovoril. Veľkolepé. Úchvatné a hrdé vo svojej dokonalosti. Ale bez ľudí. Bez života. Načo je neživé mesto? Načo sú prázdne domy, keď niet tých, ktorí by v nich žili? Veľavýznamne zodvihol obočie.
Videl si mŕtvoly, pokračoval po chvíli. Stovky neživých tiel, hnijúcich a zapáchajúcich. Lebky bez očí, rozožraté červami. Ústa plné chrobákov a bezfarebných chlpatých múch. Žijú v temnote, preto sú také odporné.
Vy, ľudia, by ste boli ako tie muchy. Privrel oči. Hlúpi a škaredí, nebyť Veľkého ducha, nekonečného zdroja energie a bytia, ktorý vás vyzdvihol spomedzi ostatných primitívnych duší. Od Učiteľov ste získali vedomosti, technické znalosti a duchovnú čistotu nesmiernej hodnoty. Mali ste nažívať v blahobyte a mieri. Ale medzi vami sa vždy našiel niekto, kto to bohatstvo zneužil pre seba. Niekto chamtivý, nenažratý, závistlivý. Dočerta, prečo?! Počúvaj, čo ti poviem… Zahľadel sa mi uprene do očí a ja som sa ocitol kdesi na samom počiatku existencie času.
V temnote vekov, v absolútnom tichu. Vznášal som sa v paralelnom duchovnom svete. Svete plnom dobrých a múdrych bytostí bez tiel. Svete plnom šťastia, lásky a hojnosti. Cítil som v sebe existenciu celého vesmíru. Poznal som osudy miliónov duší. Ľudských, zvieracích, kameňov i skál. Stromov i každého stebla trávy. Napĺňalo ma úžasné množstvo poznania. Ohromná energia všetkého, čo kedy jestvovalo i toho, čo ešte len malo prísť. Cítil som sa ako Boh.
Videl som Zem, bol som tam. Život na nej prekvital. Odrazu však netušená skaza zničila svet. Musela prísť, lebo ľudia sklamali. Myšlienky zlyhali. Mohutný galaktický víchor sa prihnal odkiaľsi z nekonečných hĺbok vesmíru. Vyčíňal tisícky dní a nocí. Zem sa ponorila do dlhej čierňavy. Potom, raz, svitol deň. Vyliezal som z úzkej špárky v skalnatej rozsadline a rástol. Opäť na mňa svietilo slnko a padal dážď. Okolo mňa pribúdal život. Zasa som prežíval státisíce osudov. Umieral s pošliapanou trávou a rodil sa v tisícorakých podobách. Tento kolobeh trval veľa, veľa rokov.
A zasa som pocítil skazenosť sveta. Vídal som ľudí konajúcich proti svojim údelom, zvedených závisťou a nenávisťou. Zlá energia ich sťahovala k zemi. Ubíjala ich duše a oni zabíjali. Umieral som v krvavom prachu a hviezdy zhasínali.
Uzrel som ohnivú planétu. Rútila sa z bezhranična a ja som planul. Horel v miliardách tiel, a to bolelo. Strašne bolelo. Horúce temné mračná zastreli slnko. Znova som nesmelo vykúkal zo skrýš, kam som sa uchýlil prežiť druhú katastrofu. Zem bola jedno veľké spálenisko.
Neskôr prišla zima. Ukrutné studeno. Zamŕzal som so skalami a oceánmi. Ukladal sa k večnému spánku v ľadovcoch. Hrial si skrehnuté údy pri ohňoch v jaskyniach. Letel som vesmírom. Obrovský, aby som uniesol osudy miliónov živých tvorov na nešťastnej modrej planéte. Letel som spolu s ostatnými a potom sme ľuďom pomáhali obnoviť život.
Stvorili sme bájnu Atlantídu a kultúry obrov v Pacifiku. Miliónkrát som zodvihol kameň zo zeme. Po tvári mi stekal pot nevoľníkov, ktorí stavali úchvatné mestá. Boli sme veľkí a silní. Múdri a blažení. Náš život bol krásny a naše srdcia otvorené dokorán. Boli nesmierne, tak ako naše impozantné stavby. Mysleli sme si, že tak ako sú nezničiteľné oni, tak je nezhubné aj naše šťastie.
No diabol začal klíčiť v mysliach mocných. Vznešené civilizácie sa prepadali do bahna. Čierneho a zapáchajúceho. Zase som umieral, nepoučený z predošlých chýb. Moje kosti ešte stále ležia hlboko v zemi a čakajú na objavenie. Zem sa otriasala. Rozpadávali sa mestá, pýcha veľkých civilizácií. Mizli v oceánoch a s nimi státisíce životov… Niektoré tú hrôzu prežili. Nezrútili sa a stoja dodnes. Ako mementá. Ako Večné mesto. Mesto mŕtvych obrov.
Nepredstaviteľná tiaž gniavila moje telo a ja som opäť uvidel starcovu tvár. A čo bolo ďalej?! Vykríkol. Učitelia z hviezd už nezasahovali do vývoja ľudskej civilizácie. A ak, potom zhoreli na hraniciach, obvinení z čarodejníctva a falošných náuk! Vaša svätá inkvizícia! Cirkev! Zákony! Čo ste si to vymysleli?! Pochopili sme, že ešte nie ste takí vyspelí, aby sme vám podávali pomocnú ruku. Napriek tomu ju neodstrkujeme. Postavte si znova krásnu planétu, krajinu pokoja a lásky. Ale vaše primitívne, áno, primitívne mysle, zdá sa, nechcú taký svet.
Znova som sa začal prepadávať s očami zapichnutými v starcových. Videl som v nich vojny, všetky škriepky sveta, násilie a umierajúcich. Cítil som ich muky, keď hynuli v strašných bolestiach. Prežíval som skony nevinných obetí zločincov a zvrátených psychopatov vo vládnucich kreslách. Mal som na svedomí milióny mŕtvych. Rozpadával som sa ako planéta, zničená ľuďmi, ktorým dala život, a rútil sa s ňou do záhuby. Ponížený, pošliapaný…
A hrozná vina gniavila moje telo i dušu. Ťažko som dýchal, hlava mi šla prasknúť, no nemohol som odtrhnúť oči od starcových. Zmietal som sa v bolestných kŕčoch. Neprávosť a skazené zmýšľanie sa ako ostré britvy zarezávali do môjho vnútra a v žilách mi prúdilo všetko svinstvo sveta…
Naša zhovievavosť má svoje hranice, prehovoril starec. Vy ich neustále prekračujete. Už vám nebudeme pomáhať. I matka príroda už dáva znamenia, že stráca trpezlivosť. Vystríha vás na každom kroku. Čas veľkých zmien sa blíži. Zemetrasenia, záplavy a výbuchy dávno vyhasnutých sopiek sú vašimi poslednými šancami zmeniť svoje konanie. Do éry vodnára, nového veku rozvoja civilizácií a duchovných hodnôt, vstúpia len ľudia morálne čistí. Vaša skaza sa začne veľkými vojnami. Príde z východu. Zničíte sa sami, svojou hlúposťou.
Po lícach mi stekali slzy zúfalstva a ľútosti. Starec s obrovskou tvárou sa len usmieval. Potom odmietavo pokrútil hlavou.
Zbytočné sú už všetky slzy sveta. Múdri sa učia na chybách hlupákov. Ale vy nie ste múdri, aj keď sa za takých pokladáte. Ste stále len šikovnejšie zvieratá. Projekt Ľudstvo zlyhal. Zmýlili sme sa. Ale nemôžete tvrdiť, že ste nedostali šancu. Iba ste ju nedokázali využiť. Možno sa raz vrátime… V očiach sa mu zablysla nádej, no v tom sa začal rozmazávať.
Pocítil som dotyk niečej ruky. Vyľakane som vytiahol rolety viečok. Sivý vlas sa hrbil pod ťarchou svojich rokov viac než zvyčajne. Červené pončo dočahovalo pestré poludňovky. V rukách stískal palicu. Stále sa škľabil.
Čo, dopekla, sa stalo, preletelo mi hlavou. Avšak tá bola prázdna. Nemohol som v nej nájsť nijaké vysvetlenie. Všade navôkol hliveli ruiny Večného mesta. Pod jednou z nich som hlivel ja. S fľašou od mezcalu značky Gusano Rojo. Červený červ. Dofrasa, chytil som starca za ruku, toto mesto som videl živé, ohniská v domoch ešte tleli a v chrámoch horeli fakle! On sa len uškŕňal.
Do éteru zaziapal tranzistor.
Vrieskal, že predstavitelia štátov aliancie Rusko-Islamské štáty-Čína vyhlásili západným kultúram vojnu. Pustošia a dobývajú Severnú Ameriku aj európske metropoly. Tamojším národom hrozí zánik. Obrana prekvapených krajín je chabá. Islamskí fanatici na čele s Ruskom podporovaní miliónovou čínskou armádou sa netaja svojím zámerom zničiť atlantickú civilizáciu…
Čo, dopekla, to ten magor škrieka?! Adresoval som výčitku očiam starého muža. Po chrbte mi prebehli zimomriavky, keď sa tie vpili do mojich a kútiky úst kamenného starca sa pohli. Zavrel som oči a pomaly ich otváral. V hrudi mi búšilo srdce. Tvár Sivého vlasu bola nehybná, tak ako len môže byť nehybná tvár sochy. Ale zmenila sa, o tom som nepochyboval. Rozhostilo sa na nej trpké sklamanie.
Páčila sa ti táto fantasy poviedka? Zdieľaj a ukáž ju ostatným 😉. Ďakujem.
