Medzi Prosieckym nebom a Kvačianskou zemou je niečo mystické. Táto story z hory na blog.sme zaujala viac ako tisíc dvesto ľudí. Teraz si ju môžeš aj vypočuť.
Medzi Prosieckym nebom a Kvačianskou zemou
Keď v Prosieckej doline prší, nie je to obyčajný dážď. To slzy starého mnícha máčajú krajinu. Tisíc rokov mu mučenícky hrdzavý opasok bráni tešiť sa z krásy chočských tiesňav. Kto by na jeho mieste neplakal?
Stretla som ho pri vstupe do doliny. V drevenej sutane s ťažkou reťazou miesto opasku ponúkol sa, že mi ukáže, ako vyzerá raj. Neklamal. Prosiecka dolina ním rozhodne je. Čistá. Divoká. Vysoké skaliská sa strmo dvíhajú k oblohe. Do úzkeho kaňonu sa ledva vmestí chodník. Chvíľu je lávkou, chvíľu rebríkom, potom zmizne v koryte potoka a znova sa objaví kdesi na skale. A záleží len na počasí, či postupuješ suchou nohou.
Teperila som sa za svätým mužom hore rebríkom a pokúšala sa pochopiť ako sa miestni dvesto rokov dozadu na tých rebríkoch, preboha, udržali. Keď s nošami sena dvakrát ich prevyšujúcimi a zrovna tak širokými pokorne znášali pastvu z horských lúk do dediny.
Chodník sotva na dve nohy, no nebol taký vždy. Po stáročia spoľahlivo ukazoval cestu priesekom nespútaných Chočských vrchov medzi Oravou a Liptovom. Spustol spolu s maštaľkami Prosiečanov. Na konci 50-tych rokov po ňom nebolo ani chýru ani slychu.
To vodopád Červené piesky hučal aj po znárodnení. A hučí dodnes. Ak zaprší. Lebo aj tak býva, že vody čo by padala 15 metrov zo skaly, niet. Salamandry derú bruchá na suchých kameňoch. A turistom prahnúcim po uchvacujúcom diele prírody cvakajú zuby a foťáky naprázdno.
Sedeli sme so Svoradom na planine, čo nesie jeho meno. Netuším, čo sa preháňalo hlavou jemu. Tou mojou sa preháňal on. Čo človeka prinúti dobrovoľne sa opásať ťažkou reťazou a odísť do divokého lesa? Žiť tam a dovoliť reťazi vrastať do tela, kým ho nezahubí? Načo niekto potrebuje zažiť toľko bolesti?
Odpovede som stratila kdesi v prudkom výšľape na Prosečné. Aj s uboleným mníchom. O vrcholovú tyčku som sa opierala sama. Len s roztopašnými lúčnymi koníkmi. Prosečné nie je nijaký tatranský končiar, ale paru dokáže priškrtiť rovnako. Snaha lapiť dych vytlačí z hlavy každý náznak túžby po sebatrýznení. Rýchlo sa stotožníš so životným štýlom rozjarených lúčnych koníkov. Alebo kvačianskych kôz.
Nevídanej to atrakcie kvačianskych Oblazov. Malé zvedavé kozenky dokázali, čo málokto. Nie storočný liatinový gáter, ani starobylé mlyny, ktorým dobrovoľníci roky prinavracajú život. Kozy sú trhákom pre turistov. Samopašné. Zvedavé. Večne s hlavou v niektorom z turistických batohov.
Bez starých mlynov učupených pod skalami Kvačianskej tiesňavy by však fotografiám z doliny predsa len chýbal šmrnc. Oplatí sa prebojovať cez kozy až dnu do jednej z mlyníc. Tíško to tam klepe, kolesá sa točia, hučí voda. Sto rokov odteká mohutnými žľabmi a ty máš sto chutí opásať si mlynársku zásteru a pustiť sa do roboty. Veľký palec hore ľuďom, čo starým mlynom v Kvačianskej doline navracajú nesmrteľnosť.
Oblazy sa ťažko opúšťajú. Ale Kvačianska dolina stojí za pozretie aj za ich humnami. Vodopády síce nájdeš len po daždi. Zato Jánošíkovu hlavu vždy. Skala neujde. Ani nevyschne. Úzky chodník je tu už dvesto rokov minulosťou. V polovici 19.storočia ho rozšírili ruskí vojaci jéchajúci na pomoc rakúskemu cisárovi. Svetové vojny z neho spravili poriadnu hradskú pre konské záprahy i prvé automobily. A ešte v 80. rokoch minulého storočia bola hlavnou spojnicou Oravy a Liptova. No veril by si tomu?
Trasa
Prosiek, parkovisko – Prosiecka dolina – Červené piesky – Vodopád Červené piesky – Červené piesky – Svorad – Prosečné, hrebeň (1 360 m n.m.) – Dolina Borovianky – Oblazy, rázcestie – Kvačianska dolina, ústie – Prosiecka dolina – Prosiek, parkovisko
Dĺžka: 24 kilometrov
Prevýšenie: 1 270 metrov
Čas: 9 hodín
Medzi Prosieckym nebom a Kvačianskou zemou
Prosiecka a Kvačianska dolina sú medzi slovenskými dolinami čistými diamantami. A poriadne surovými. Divočina je najmä v Prosieckej doline, a to všade, kam sa pozrieš. Poriadne topánky sú nevyhnutnosť. Väčšina cesty vedie skalnatým korytom potoka. Nechýbajú rebríky a reťaze.
Vyberte sa tam po daždi. V období sucha hrozí, že nenájdete vodopády.
Prosečné je najvyšší bod trasy a poriadne sa zapotíš. Ale je z neho nádherný výhľad až na Liptovskú Maru, najväčšiu vodnú nádrž na Slovensku. Na jej dne leží niekoľko liptovských dedín. Ale to je na samostatný príbeh.
Z Prosečného môžeš mať pre polom problém prejsť do Kvačianskej doliny. Ja som blúdila dobrú hodinu, kým som sa predrala popadanou kalamitou. Snáď ju už lesníci spracovali.
Výhľad z Prosečného na Liptovskú Maru.
Gater v Oblazoch v Kvačianskej doline.
Stavidlo v Oblazoch v Kvačianskej doline.
Ráztocký vodopád, Kvačianska dolina
Ráztocký vodopád, Kvačianska dolina
Reťaze k vodopádu.
Vodopád Červené piesky
Vodopád Červené piesky, Prosiecka dolina
Mlyn v oblazoch.
Páčila sa ti story z Prosieckej a Kvačianskej doliny? Zdieľaj a ukáž ju ostatným 
. Ďakujem.
