Pospevujem si nákazlivú pesničku z televíznej reklamy. Vtiera sa mi do pozornosti, hoci sa z vyvreskovacích skriniek v obývačkách dávno vytratila. Netuším, čo bolo na Mirovom dvore, lebo za prvý verš ho nikdy nepustili, ale na tom našom bolo riadne gazdovstvo. Nijaké leporelo, ani uchechtaný animák s hovoriacimi sliepkami. Bol tam zajačinec, kurín, chliev, holubník i včelín. Kopa hnoja pod mohutnou sladkou morušou a kuracince všade, kam človek stúpil.
Mojím najobľúbenejším obyvateľom bol králik Muco. Vychádzky zo smradľavého zajačinca trávil zásadne v mojom náručí. Hladila som ho, žalovala mu detské bôle. Kŕmila ho púpavou a Muco usilovne hryzkal. Ďatelinku, mrkvu, chlebové kôrky i moje prstíky. Jedného dňa Muco zmizol. Kde je? Pýtala som sa babky. Preč, odvetila stroho pri servírovaní Muca na smotane.
Mašo bol ružové prasiatko. Kým do zimy vyrástol na dvesto kilovú sviňu, obľúbila som si ho. Spokojne mľaskal a krochkal v nadštandardnom dvojizbovom chlieve. Zvedavo pomedzi latky vystrkoval rypák. Aj Mašovi som rozprávala zážitky, radosti a trápenia. Jeho spokojné krochkanie z chlieva ma ubezpečovalo, že počúva. V jedno ráno som nesmela vyjsť z izby. Keď mi to dovolili, Mašo sa bezducho vyvaľoval vo vriacej vode v koryte.
Milú a roztopašnú kozu Lízu babka kúpila na mlieko. Dobrá správa, vravím si. Kozu jesť nebudeme, požije. Môžeme sa skamarátiť. Líza bývala v uvoľnenom Mašovom chlieve. Zvedavo z neho vystrkovala papuľku a vyzerala, že sa stále smeje. Jedného dňa však Lízine oči posmutneli. Z chlievika nevychádzala. Čo je s Lízou? Obrátila som sa štandardne na babku. Prerastajú jej kopytá, odvetila. Nemôže chodiť. O mesiac bola „preč“. Vraj, čo s takou kozou?
Fenka Elza bola priateľské a hravé psíča. Šantili sme spolu na dvore celé leto. S prvými mrazmi Elza zmizla. Odpoveď bola ako vždy stručná: je preč. Desilo ma to, lebo v babkinom slovníku to znamenalo, že nežije. Prečo? Lebo bola nanič pes a darmožráč. Len by sa hrala. Nebudú ju kŕmiť nadarmo. Lepšie nedopadol ani jej nástupca Džimo. Čierny kríženec poľovného plemena s bielym podbradníkom síce strážil, ako mal, ale bral si robotu navyše, o ktorú ho nikto nežiadal. Hrdúsil sliepky. A tak skončil na Elzu.
Jednou z tých sliepok bola Etela. Nestihla sa síce stať Džimovou obeťou, ale každý vie, ako sliepky na dedine končia. Najskôr obletované, potom obetované. Kým Etela znášala vajcia, mala mnoho privilégií. Výbeh aj mimo hydinového dvorca, pravidelný prídel nedeľnej šunky a zážitky s deťmi, o akých ostatné sliepky mohli len snívať. No tak ako vychádza každý deň slnko, bolo isté, že jedného dňa Etela znášať prestane. A keďže moja babka bola veľmi praktická osoba, prv, než by k tomu došlo a z Etely by sa stal darmožráč, putovala na klát. Aby z nej bol aspoň nejaký úžitok. Pretože stará sliepka je do polievky príliš tvrdá.
Jediní trvale preživší obyvatelia nášho dvora boli včely a vypasené križiaky za garážou. Včely zachránilo, že namiesto gurmánskeho pôžitku vyvolávajú anafylaktický šok. A križiaky? Taký hladný Slováčisko ešte nebol, aby ich okúsil.
Tak takto to vyzeralo na tom našom dvore, milý Miro.
Páčila sa ti táto vtipná story zo života? Zdieľaj a ukáž ju ostatným 😉. Ďakujem.
