Keď ráno vstanete ľavou nohou

Niekedy sa nedarí. Vtipná poviedka zo života o smolnom dni.

Hovorí sa, že keď ráno vstanete ľavou nohou z postele, nebudete mať najlepší deň. Ak nejakej babskej povedačke verím, tak je to táto. Vstávanie ľavou nohou totiž dôverne poznám. Z mojej postele sa ináč vstať nedá. A dnes som položila ľavú nohu na zem hneď dvakrát. Niekedy sa nedarí.

Vstávame!

Bolo desať minút pred treťou ráno, keď budík začal vyvreskovať tú svoju sprostú melódiu. Ráno čo ráno ma ňou vytáčal do nepríčetnosti. Spustila som nohu na zem, avšak prv, než som sa na ňu postavila, padla som horeznak späť na vankúš. S neodolateľnou túžbou zavrieť oči ešte aspoň na päť sekúnd. Na chvíľku. Okamih. Krátky, kratučký.

Ten okamih trval tridsaťpäť minút. Keď som to zistila, z postele som vyskočila ako prekvapenie na strune z darčekovej škatule. Len namiesto burácajúceho smiechu, ktorý by na žúrke nasledoval, sa mojím bytom rozľahlo hromženie a nadávky hodné štvrtej cenovej pred záverečnou. Rýchlosť, akou som behala z izby do izby nemala ďaleko od svetelnej. Vďaka tomu som vchodové dvere zabuchla za neuveriteľných desať minút.

Niekedy sa nedarí

Lenže autobus v to ráno nemeškal, ako to mával vo zvyku. Šiel nielen včas, ale ešte aj takmer prázdny. Zistila som to, keď som sa purpurová od behu a jeho zadných svetiel vynorila z prebúdzajúceho sa parku. Ospalé hlavy poriedko driemali v oknách. Skoro ma trafil šľak. Ako môžem mať takú smolu? Ale aspoň nevideli moje zúfalstvo a hnev, s ktorým som ich vyprevádzala do horúcich pekiel.

V minisukni, čo ledva zakrývala zadok a na opätkoch ako Mount Everest som na ceste stopla auto temer okamžite. Dvere na obrovskej, ťažko odfukujúcej herke rozcapila vysmiata hlava v šiltovke. Kam to bude slečinka? Zaškeril sa chlap s veľkou bradou a ťahal ma dnu. Bolo mu jedno, kam chcem ísť. Odviezol by ma aj na kraj sveta, keď som sa k nemu do kabíny teperila po prudkých schodoch so sukňou vyhrnutou až na bruchu. Hneď na prvom stupienku mi totiž pri veľkom kroku hlasno praskol napnutý šev na zadku. Niekedy sa, prosto, fakt nedarí.

Smola, smola, smola.

Do práce som síce dorazila iba s desaťminútovým meškaním, ale vytočená. Bez kávy, cigarety, raňajok i prepotrebného ranného rituálu na toalete. Nič z toho sa mi nedarilo zohnať až do obeda. Vtedy som konečne vypadla z kancelárie a v roztrhnutej sukni chvatne dobiehala zameškané. Až na toaletu, som všetko stihla. Do lavice v súdnej sieni som sadala síce zahanbená pre rázporok až po kostrč, ale spokojná.

Mohla som tušiť, že to nedopadne dobre. Ani nie do hodiny ma nepredstaviteľné kŕče v bruchu vyhnali z pojednávania roka, na toaletu. Živý vstup, ktorý som mala robiť, som doslova „presrala“.  A to som si vzápätí odsrala. Stálo ma nenormálne veľa síl, kým som šéfovi vyhovorila výpoveď. Niečo sa aj darí.

Zachráň sa, kto môžeš.

V ten deň som sa vracala domov ako zbitý pes. Nič výnimočné v mojom živote. Cestu v autobuse som si jediná, ako obvykle, odstála v uličke. V rozpáranej sukni všetkým na posmech. Keď som z neho vypadla, cítila som sa ako hniezdo nabudených ázijských sršňov. V snahe uľaviť si, vylievala som litre jedu na každého, kto sa mi priplietol do cesty. Keď som zatvárala dvere na byte, prehĺtala som plač.

Sedela som na posteli, zatláčala som hrču v krku späť do žalúdka a premýšľala, čím to je, že som taká nemožná. Ľavou nohou som hompáľala nad zemou. Zlých dní som v živote mala toľko, že niekedy som mala pocit, že som ľavou nohou zliezla už z pôrodnej kozy. A vtedy mi to celé došlo. Bolo to také jednoduché. S víťazoslávnym úsmevom som sa postavila svojmu problému tvárou v tvár. Schytila som posteľ a presunula ju do opačného rohu izby. Odteraz budem vstávať už len tou správnou nohou.