Noc na dedine je iná ako v meste. Prechádzať sa dá len po hlavnej ceste. Keď sa zjaví chodník, nie je to vždy výhra. Popri nízkych plotoch hrozí srdcu infarkt. 

Zima sa v novom roku zatiaľ nepochlapila, na lúkach tvrdne iba blato, snehu nenaložila. Nohy sa chcú prejsť, v hlave mi hučí, pracovný smog mozog mi pučí. V hore samá bažina, zostáva len dedina. Chceš, aby si sa zbláznila? Frflem vyčítavo, keď sa vyhováram, že vonku je už tmavo.

A tak vyrážam do nočnej dediny. Zvon na kostolnej veži odbíja čas jedenástej hodiny. Vianoce ešte blikajú z každého dvora. No ľudí nikde, zákazu vychádzania sa boja. Ulice vymreté, aj hlavná cesta spustla, len občas sa zo zákruty rúti dáky hulvát. Zašmykuje na mokrom asfalte, celkom oslepí ma. Bodaj ťa parom vzal, hromžím, keď sa z jarku dvíham.

Pri prvej príležitosti, škoda, že až v ďalšej dedine, radšej vyskakujem na chodník, kde nie som tak na rane. Za každou bránkou pes. A my, vidiečani, nie sme žiadni bezcitní burani. Zákony ctíme v predstihu, preto ani jednému psovi nebráni reťaz v rozbehu. Ľudia spoločenskí, pohostinnosti máme plný džbán, ploty staviame nízke, a srdcia i bránky nechávame dokorán.

Ako sa šuchcem dedinou, načúvam brechotu tisíc psov. Občas sa bránka zatrasie, keď ju včas rýchlo zaplesnem. Náraz temperamentného čuvača už vyvaľuje plot, bohača! Ďalší strážca hľadí na mňa z noci potichu, aby ma prekvapil. A keď som celkom pri ňom Baf! – chýba málo, aby ma od ľaku šľak trafil.

Odrazu, za jednými vrátkami ticho. Hľadím ponad ne, vlčiak tam hrozivý. Ale len krotko zaskučí, hrôzu nešíri. Krúti sa dokola a lapá si chvost, potvora. No beda, uteká mu, a psíčko naoko sa tvári nešťastne. Ale medzi dvomi otočkami fľochne po mne očkom, či sa smejem prešťastne.

A veruže áno, rehocem sa až po požiarnu zbrojnicu. Darmo mi pred ňou uslintaná fila ponad bránku sfučí do ksichtu. Čiernou dedinou za mnou breše psisiek celý zbor. Jeden druhému hlasno kontruje a možno je to ako zívanie chytľavé. Od krčmy čierna mačka frnkne ulicou pred partiou na všetko odhodlaných opilcov.

Otáčam sa pred ich bojovým pokrikom. Už sa nešuchcem, skoro bežím chodníkom. Haf, haf, haf! Adrenalín funguje. Z hlavy mi všetky starosti a stres gumuje. Červeniem, ledva lapám dych. Odrazu  ticho. Zastanem a – mám zasa dosť. Ten psisko stále naháňa svoj chvost. Krúti sa, chniape zubami, ale chvostisko sa mu urputne bráni.

Domov sa blížim veselá, zrádza ma namrznutý most. Márne sa snažím chytiť zábradlia – uniká mi ako tomu vlčiakovi chvost. Bác! A už ma modrina na pravom boku omína. Kým zaspím, napadne mi v teplej perine, že nedobre sa v noci prechádza u nás po dedine.

Páčila sa ti táto story zo života? Zdieľaj a ukáž ju ďalším laughing. Ďakujem.

Share This
0
    0
    Váš košík
    Váš košík je prázdnyNávrat do obchodu