Poviedka s mierne hororovým koncom o nezvyčajnom bratskom pute.
Za ohlušujúceho dunenia sa spúšťajú z nočnej oblohy na zem desiatky ťažkých lesklých vtákov. Jeden za druhým rolujú na miesta a znehybnievajú v úhľadnom rade. Na štvorke práve pristáva strieborno modrý letúň. Svoj príchod oznamuje prenikavým červeným blikaním na krídlach a chvoste. Zastavuje. Motory ešte hučia, no už sa k nemu zo všetkých strán zbiehajú čiperné vysokozdvižné vozíky. Hukot tíchne. Chlapi v modrých kombinézach s veľkými reflexnými nápismi na chrbtoch vykladajú z mĺkveho lietadla kopy balíkov. S naplnenými kontajnermi uháňajú do budovy na okraji pristávacej plochy a miznú v jej útrobách.
Malé dvojmotorové lietadielko ukryté v tieni hangára vyzerá popri mohutných airbusoch ako detská hračka. V jeho kabíne zízajú dvaja muži už hodnú chvíľu na prístrojovú dosku. Očami behajú zo strany na stranu, ale nevnímajú palubné ciferníky. Sem tam tie oči prevrátia, inokedy vzdorovito zapichnú do tmy za oknom. Živo gestikulujú, cez plechy prerážajú výkriky, ale až vonku ich nikto nepočuje. Nik tú hádku v žiare letiskových reflektorov nevidí. Vzduchom zasviští silné zaucho. Tresknú dvere. A ešte raz. Obaja muži chvatne križujú burácajúcu noc.
Počasie dokonale vystihuje náladu chlapov z kokpitu. Mrholí. Teplota klesá k nule. Pristávacia dráha je klzká a špinavá. Piloti zamieria do prízemnej budovy. V inštruktážnej miestnosti ich preskenuje iba niekoľko párov unavených očí. Bez bielych rukavíc, uhladených výložiek na uniformách a nablýskaných odznakov na kapitánskych čiapkach nevzbudzujú záujem osadenstva. Vôňu značkovej kolínskej tu preráža aróma silnej kávy. Dvoch mužov v lacných šiltovkách a vetrovkách smradľavých od benzínu spoľahlivo naviguje k automatu.
Piloti sú bratia. Nedá sa to prehliadnuť. Možno aj dvojčatá. Jeden ako druhý. A predsa je ten vľavo mladší. Pozorným očiam neujde, že aj menej namosúrený. Po pár hltoch horúcej kávy dokonca celkom uvoľnený. Pery mu kriví potláčaný úsmev. Naopak, jeho brat je napätý. Ústa silno zaťaté. Očami nervózne sleduje stúpajúcu paru z plastového pohárika. Pravé obočie sa mu jemne chveje a šklbe mu kútikom úst. Zdá sa, že tuho premýšľa.
Nedávno boli s bratom na lekárskej prehliadke. Doktor, ten bastard v bielom plášti rozhodol, že jeho brat nebude viac lietať. Aj mu to napísal do posudku. Vraj je nespôsobilý. Pre tie jeho poruchy. Paniky, depresie a iné gebuziny. Kde by ich vzal? Namietal starší pilot. Ale doktora jeho názor nezaujímal.
V čakárni neveriaco gúľal očami po papieri, ktorý mu doktor vtlačil do ruky. Na konci listu sa víťazoslávne škľabil štempel. Červený ako jeho čoraz zúrivejšia tvár. Pečiatka ako taká mu neprekážala. Tlak mu dvíhalo jedenásť tučných písmen, ktoré vyrobila. Chceli mu posrať život. Vyvaľovali sa na tom zdrape ako vypasené larvy. Chystali sa zožrať kúsok po kúsku jeho a bratovu budúcnosť.
To nehodlal dopustiť. Tú budúcnosť naplánoval a zostrojil on. Stálo ho to veľa síl a prostriedkov. Iba on ju môže zmeniť. Ale nechce. Budú lietať ako doteraz. Na svojho brata dá pozor. Povedie ho životom tak ako doposiaľ. Pretože ľudia ako jeho brat pomoc potrebujú. Zmietajú sa životom ako utrhnuté člny na mori. Vlny nálad si s nimi robia, čo chcú. Nemajú jasný názor na žitie. Nijaké argumenty ani pre, ani proti. Nemožno ich nechať len tak, napospas osudu.
Neušlo mu, že mladému nová situácia neprekáža. Zdalo sa dokonca, že sa teší na zmenu. Túži po nej neustále. Celý život niečo hľadá, ale ani sám nevie čo. Nepokoj v duši ho vytrvalo niekam ženie, nikde neudrží. Plieska ho o útesy ako čln bez kormidla. A s každým nárazom ho rozláme na kusy. Trvá celé týždne, kým zasa vypláva na hladinu. No po pár metroch sa už zasa ženie plnou parou na skaly. Nechápe svojho brata, ale neopúšťa ho v tom syzifovskom úsilí dosiahnuť cieľ. Nech už je akýkoľvek. Koniec-koncov, sľúbil to rodičom, keď mu po ťažkej autonehode vydýchli v náručí.
Zahľadí sa na brata. Omieľa v poloprázdnom poháriku zvyšky vychladnutej kávy. Usmieva sa, pohrúžený do neznámych myšlienok. Tak rád by ich poznal.
O dve hodiny nato v kokpite stále panuje napätá nálada. Neopúšťa mužov, ani keď nadránom pristávajú na okraji vlhkého lesa. Majiteľ domu na konci sveta kričí, ochká, bedáka, keď sa naťahujú na korbe lietadla s ťažkou drevenou debnou. Neustále pripomína, že s ňou treba zaobchádzať opatrne. Do múzea musí prísť jej obsah vcelku a nepoškodený. Nie, že sa niekde roztrieska! Je tam poklad s nevyčísliteľnou hodnotou. To si píš, to teda je, pritakáva v duchu starší pilot, keď s debnou v batožinovom priestore opúšťa rozbahnené provizórne letisko.
Za oknami nebo belasie ránom. Vietor rozfúkava dažďové oblaky. Vychádza slnko a krajina razom zoranžovie. Pilot si veselo popiskuje. Tak čo, bratu, aký dnes bude deň? Ja myslím, že krásny. Vieš čo? Čo keby sme sa dnes vykašľali na biznis? Potrebujeme si oddýchnuť. Vypustiť paru. Posledné dni nám to akosi škrípalo. Čo povieš na Pitcairnove ostrovy? Tam sa ti páčilo. Sopečné pláže temer bez ľudí, pošpásujeme s dievčatami ako za starých čias. Budeme tam ako v raji… Prudko obracia lietadlo. Tak čo nič nehovoríš? Otočí hlavu k sedadlu druhého pilota.
Miesto druhého muža v ňom spočíva ťažké kladivo. Lesk ocele prefarbujú krvavé šmuhy. To nevadí, zvolá pilot s hlavou vykrútenou k drevenej debni v zadku lietadla. Už nie je mrzutý. Nik by to nevymyslel lepšie. Veci zostávajú po starom. On vie predsa najlepšie, čo bratovi prospeje. Konečne nájde pokoj.
Páčila sa ti táto poviedka s mierne hororovým koncom? Zdieľaj a ukáž ju ostatným čitateľom 😉. Ďakujem.