Fantasy poviedka Šambala

Bola to zvláštna krajina o ktorej mu rozprával otec Timotej počas dlhých zimných večerov pri lahodnom omšovom vínku. Vyprahnutá. Neživá. Plná kamenia, skál a prachu. Ošľahaných strmých končiarov. Planín. A hlbokých dolín. Bez stromov. Nijaká zeleň, len pichľavý porast. Páliace slnko pohládzalo obnažené vrcholky nekonečných ostrých štítov. A pomedzi ne sa preháňal ľadový vietor.

Bola to žalostná krajina. Na jej dne trčali neúrodné polia. S vyčerpanou pôdou bez živín. Bez nádeje na vzklíčenie života. Len s pieskom a falošnou vierou v smutných očiach vráskavých, vetrom ošľahaných tvárí. Chrbtov, zhrbených pod ťažkou prácou. Jaky s rebrovými bokmi zápasili s lenivými pluhmi. Doliny zneli plieskaním chvostov a hlasnými výkrikmi oráčov.

Bola to neveselá krajina, o ktorej sa rozhovoril otec Timotej pri omšovom víne. Krajina pokojných údolí pretkaných vyschnutými korytami riek a klzkými horskými prťami. Ustráchanými domcami v pustých osadách. A on zatúžil, dodnes nevie prečo, uvidieť tú fatálnu mizériu pozemského sveta.

Hľadanie raja

I vybral sa ju hľadať. Nebolo to ťažké v dobe internetu, turistických navigácií a mobilných dát. Šiel na isto. Priznáva, nebolo to fér k dobrodružnému duchu, ktorý sa mu usalašil v hlave namiesto rozumu, a rozhodol sa celú výpravu koordinovať. Netají, že si dovolil až do poslednej chvíle a čo najďalej, cestovať tak luxusne, ako to len bolo možné. Napokon, ku cti a chrabrosti mu nepridáva ani to, že aj napriek menovaným uľahčujúcim okolnostiam, zbabelo vzdal expedičnú štafetu tesne pred cieľom.

Našťastie, jeho sprievodca a hostiteľ v jednej osobe a žltom habite ju ochotne zodvihol z červeného prachu. Na statného jaka naložil i jeho sporú batožinu. On ale musel po svojich. Bolo na čase. Päťtisíc kilometrov precestoval na svojom kostnatom zadku, prilepenom na sedadlách lietadla, vlaku a taxíka. Nonšalantne si zapálil cigaretu a vykročil.

Na strechu sveta

Bola to krutá krajina. Hneď na počiatku namáhavého výstupu na najvyššie hory sveta odhodil čerstvo zapálenú kamelku. S pribúdajúcimi krokmi mu odchádzal dych. A žltý mních zatiaľ ani len obrvou nenaznačil, že by existovala nejaká nádej, že dôjde aj zvyšok cesty kultúrne, ako civilizovaný človek. To znamenalo na stále čipernom dobytkovi. Stúpajúc striedavo k nebesiam a do pekelných pažerákov, doliehala na neho čoraz väčšia tieseň.

K únave sa neskoro popoludní pridal súmrak. Potichu padal na doliny. Z potemnievajúcej oblohy sa vyškieral veľký guľatý mesiac. Horizont lemovala oranžová žiara zapadajúceho slnka. Špicaté končiare v tom svetle pripomínali rozžhavené odpaľovacie rampy. Chýbala už len raketa. A krajina bola taká zvláštna. Presne taká, ako o nej vykladal otec Timotej počas dlhých zimných večerov pri omšovom víne. Drsná, a predsa úchvatná vo svojej mŕtvej krásnote.

Kým došiel do kláštora, nohy si vôbec necítil. Miesto nich vliekol dva ťažké balvany. Tvrdé jak skaly navôkol. V topánkach ho štípali krvavé otlaky. Na veľkých spuchnutých chodidlách. A napriek všetkým božím prikázaniam, ktorými sa ako kresťan riadil, nadával. Klial sťa najtemnejší pohan na všetky hory sveta. Na otca Timoteja i  budhistických mníchov, ktorí si ako na potvoru museli postaviť svoj príbytok na tom najnedostupnejšom mieste na svete. Až na samej streche sveta.

Vykúpenie sa nekoná

Bola to nešťastná krajina. Presviedčalo ho o tom každé nové svitanie. S buchotom kladiviek o medené misky. Šuchtaním stoviek hladných drevákov. Vykláňal sa z okna skromnej cimry zababušený do hrubého svetra, aby odolal nájazdom ľadových veterných mužíkov. Zúfal nad tým zatrateným svetom. Najbližším zo všetkých k nebeskému raju. Bezmocne vzlykal nad nespravodlivosťou všemohúceho, keď dopustil toľkú krivdu. Hanbil sa za seba, že si dovolil, ako mnohí pred ním, znesvätiť tú panenskú zem svojou zvedavosťou. A civilizačným zlom.

Bol ochotný pykať za všetko a za všetkých, čo zneuctili rajský kút. Čo nechali diabla, aby na ňom spáchal ťažký hriech. Dospel až do takého pokánia, že bol rozhodnutý vrhnúť sa v ústrety nevľúdnej priepasti. A svojou smrťou vykúpiť sprznený raj. Len či by to pomohlo? Šepkal mu pochybovačne pud sebazáchovy.

V poslednej chvíli zasiahla prozreteľnosť a ušetrila cirkevnému úradu i jeho rodine výdavky na pohreb a nákladný prevoz telesných pozostatkov. Toľko sa prehŕňala v jeho pamäti, až z nej napokon vylovila spomienku, na ktorú vo vínnom opojení celkom zabudol. Ležala na dne priečinka zasypaná tisíckami ďalších prežitých okamihov. Urazená a zanevrená.

Tajuplný svet bez chorôb, hladu a vojen

Ej, veru, bola to tajomná krajina. Volala sa Šambala. Otec Timotej mu o nej vravel, keď omšového vína ubúdalo. Neviditeľná krajina záhadných bytostí. Podľa legiend sa nachádzala na samej streche sveta. Kdesi v údoliach medzi mohutnými horskými svahmi. Jej obyvatelia, morálne i intelektuálne značne prevyšovali ľudí. S neobyčajne bohatými vedomosťami a telepatickými schopnosťami pestovali v paralelnom svete bujné rastlinstvo a nádherné oranžérie. Svietilo im tam neznáme svetlo. Vďaka nemu klíčilo zrno a dozrievalo ovocie. Zabezpečovalo tajuplným bytostiam dlhý život bez chorôb, hladu a vojen.

To svetlo šíril magický kameň Šambaly. Keď tmavol, na nebi sa zhromažďovali mraky. Keď zväčšoval svoju hmotnosť, niekde sa prelievala krv. Ak sa v kameni iskrilo, hrozila svetu veľká kataklizma. A ak nad ním svietila hviezda, blížil sa pokoj a šťastie. Kameň vysielal z veže Šambaly na nočnú oblohu svetelné lúče a čudesné znaky. Nie všetkým, čo mali oči, bolo dopriate ich zazrieť. Tak vraveli legendy. Veru, bola to zvláštna krajina, povedal otec Timotej, keď omšové víno definitívne došlo.

Zlo bude porazené

Uveril mu, až keď tmu preťala oslňujúca žiara. Oslepila mu spiace oči pod viečkami. Vychádzala spoza ostrých vrcholcov hôr. Vzápätí sa z nich s ohlušujúcim rachotom vynorilo niečo neurčité. Pomaly to stúpalo a rozsvecovalo nočnú oblohu. Križovalo ju svetelnými stĺpmi a prapodivnými znakmi. Nebeské divadlo ho vyvlieklo z postele a užasnutého usadilo do obloka.

Ďalší silný záblesk a všetko zmizlo kdesi v čiernote. Vypliešťal oči do tmy ešte dobrú polhodinu. Márne. Zmizli dokonca aj hviezdy. Vrátil sa do postele. No nemohol zaspať v tej nevľúdnej krajine. Jeho rozrušenú myseľ upokojovalo len monotónne šumenie dažďa.

Spustil sa iba pred chvíľou. Hneď po tom záblesku na nebi. Čoskoro začne svitať. Keď sa rozvidnie, ľudia v údoliach vyjdú von a dážď pokropí ich telá. Potešia sa. Už dávno nepršalo. Potom si všimnú, že s dažďom sa mení krajina okolo nich. Vyprahnutý neživý svet kamenia, prachu a skál sa zazelená. Lúky zakvitnú mnohorakými farebnými kvetmi. Stromy úchvatných tvarov a veľkostí pritiahnú spievajúce vtáky. A divá zver sa bude hrdo prechádzať tou rajskou krajinou kryštálovo priezračných jazier.

Ľudia budú oslavovať zázrak. Dážď ticho šumieť. A cez kvapky zasvieti slnko. Bude to šťastná krajina, o ktorej bude rozprávať otcovi Timotejovi, keď sa vráti domov. Keď dopadne posledná zázračná kvapka, ilúzia sa stratí. Ale zatiaľ stále mrholí a ľudia ešte pokojne spia. A nič netušiaci, snívajú svoj sen o objavení rajskej Šambaly.

Fantasy poviedka Šambala

Páčila sa ti fantasy poviedka Šambala o hľadaní raja? Zdieľaj a ukáž ju ostatným 😉. Ďakujem.

Share This