Vyberte stranu

Skracujete si cesty? Dajte pozor, aby ste si neskrátili život.

Máme v dome schody. Klasické, mlynárske. S trochu nepraktickým prístupom zo strany a s výbežkom bočnice pred prvým schodom. V tme ho občas prehliadneme, a zakopneme oň. Nocou sa vtedy nesú výkriky bolesti a nadávky drevorubača. Nezriedka aj s treskom sťatého stromu, keď sa spolu s blízkym botníkom zrútime na studenú dlažbu.

Minule som tým stromom bola ja. Za bieleho dňa som sa sklátila nielen s botníkom, ale  aj s poriadnou hrčou na hlave. Len málo chýbalo, aby som neľahla so skrz na skrz rozbitým ciferníkom, a možno aj zlomila väz. Keď ma Karol zbieral z vymodlených španielskych dlaždíc, nechápavo krútil hlavou. Keby bola tma. Ale takto, za bieleho dňa?

Som frajer

Chcela som si len skrátiť cestu, vysvetľovala som mu huhňavo s jazykom zapichnutým v diere po vylomenej štvorke vpravo hore. Popravde som sa v mierne roztopašnej nálade zatúžila trochu predviesť. Občas sa mi to stáva. Svet je vtedy gombička a ja majster sveta. Rozbehnem sa už v kuchyni, v chodbe naberiem rýchlosť a ladne vyskočím cez vyčnievajúcu bočnicu rovno na prvý schod. Wualá. Ušetrím jeden krok navyše a som frajer.

Hľadel na mňa ako by som ani  nebola z tejto planéty. Bezradne vypliešťal oči na zub v mojej dlani. Celé sa mi to v hlave znova spustilo. Replay. S dôrazom na detaily rozbehu i pádu. Miesto očakávaného plaču som vybuchla do rehotu. Lapala som po dychu. Z očí mi tiekli slzy. Zovretou päsťou som v záchvate smiechu trieskala o preklínanú bočnicu. Nado mnou vŕzgali mlynárske schody a čoraz vzdialenejší Karolov hlas: len aby si si raz neskrátila život.

Takže znova: skracujete si cesty? Dajte pozor, aby ste si raz neskrátili život.

 

Share This