z pripravovanej knihy TURISTI
Tatranské Matliare sa v Cyrilo-Metodský víkend v roku 2012 vlnia v letnej horúčave. Noc v trojhviezdičkovom Hutníku bola ťažká. V izbe s oknami obrátenými na juhozápad bolo žeravo ako vo vysokej peci. Názov hotela isto nie je náhodný. V suteréne je veľký plavecký bazén s ľadovou vodou. Nemá viac ako dvadsať stupňov. Ak človek nepláva, po piatich minútach musí z vody von. Podľa mňa je to hotelová stratégia. Vodu zámerne nezohrievajú na znesiteľnú tridsiatku. Je určená prehriatym hosťom. Rozpálení z izbovej pece sa majú v bazéne prudko schladiť. Pekne zakaliť. Z Hutníka sa odchádza ako zo železiarní. Zocelený na duchu i na tele.
Privstať si s nami o štyroch musí aj recepčná, pretože v chladničke od večere opatruje naše balíčky s raňajkami a obedom. Z osem hodinovej šliapačky cez Dolinu Bielych plies, okolo Zeleného plesa a skrz Veľkú Svišťovku sa nedá vrátiť skôr ako na večeru. Preto si proviant nesieme so sebou. Na obed hrozia búrky z tepla a to by sme už chceli byť aspoň na Skalnatom plese, kde sa dá ukryť.
Matliare sú povestné medveďmi. Podľa očitých svedkov z hotela sa neboja priblížiť a skontrolovať, či personál riadne zatvoril kontajnery. Robia to zásadne za súmraku a na úsvite. Prebúdzajúcim sa rúbaniskom nad Matliarmi preto kráčame s patrične stiahnutými polkami.
Medveďov už máme plné zuby. Tridsať nám ich škriekalo pod oknami celú noc. V susednom Hutníku 2 je ubytovaný letný detský tábor. Večer opekali špekáčiky a potom hrali hry na zvieratá. Decká najdlhšie bavila tá na medvede. A tak ručali až do tretej ráno. Dúfali sme, že najneskôr úderom polnoci Matliare stíchnu, lebo detská večierka zvykne bývať už o desiatej. Ale zjavne mali v ten večer výnimku. Možno plnili bobríkov bdelosti. A tak sme bdeli s nimi.
Po troch hodinách spánku sa ťažko prekonáva 700 výškových metrov k Veľkému Bielemu plesu. Kiež by pri ňom ešte stála Kežmarská chata. Ale tej tam dávno niet. Vyhorela v roku 1974 od naftového agregátu. Astronómovia z Lomnického štítu si uprostred studenej októbrovej noci isto neveriaco pretierali oči, čo za supernovy to z Doliny bielych plies mieria do vesmíru…. a to sudy s naftou.
Našťastie je za kopcom Chata pri Zelenom plese. O pol deviatej ráno tam s výnimkou chatára niet ani nohy, prvý a posledný krát ju vidíme prázdnu. Pivo na terase nad smaragdovou hladinou Zeleného plesa si neskutočne vychutnávame a nezostávame len pri jednom. A tak sa na Veľkú Svišťovku vyberáme až pred obedom, čo sa ukazuje ako fatálne omeškanie. Pod reťazami svištia vzduchom prvé blesky a skalami trieskajú hromy. Karolovi viac netreba. Ďalšie dve hodiny mám čo robiť, aby som nestratila jeho chrbát z dohľadu. Sklamane nasledujem jeho trajektóriu späť k chate a potom skratkou po ceste až do Matliarov. Poľahčujúcou okolnosťou mu je, že nebežíme sami. Prichádzajúca búrka a prvé kvapky lejaku otočili celé davy výletníkov, čo sa nezmestili na chatu. A tak sa vymletou širokou cestou ešte pred veľkou vodou valia turisti.
z pripravovanej knihy TURISTI
Hoci sme nikdy poriadne nevytiahli päty z rodnej krajiny, rozhodne je na čo spomínať :).
Trasa: Pri tenise, Tatranské Matliare (925 m n. m.), VYSOKÉ TATRY – Nad Matliarmi – Šalviový prameň – Veľké Biele pleso (1 615 m n. m.) – Chata pri Zelenom plese (1 550 m n. m.) – Kovalčíkova poľana – Šalviový prameň – Nad Matliarmi – Pri tenise, Tatranské Matliare (925 m n. m.), VYSOKÉ TATRY
Dĺžka trasy 19 kilometrov, prevýšenie 800 metrov, čas 7 hodín.
Tatranské Matliare skoro ráno.
Bývalá Kežmarská chata.
Veľká Svišťovka.
Chata pri Zelenom plese.
Páčila sa ti táto kapitola z knihy TURISTI? Zdieľaj a ukáž ju ostatným 😉. Ďakujem.
