z knihy TURISTI
Zimná turistika a športové aktivity v zime sú ako za trest. V treskúcom mraze, snehu po kolená a v trojvrstvovej tepelnej izolácii mikín a vetroviek, na ktorú v energetických certifikátoch ešte triedu nevymysleli, sa človek potí ako prasa v obarovom válove.
Šesť rokov po veľkom turistickom tresku zisťujeme, že aj v zime sa dá chodiť po horách. Zimná turistika je príšerná a uchvacujúca zároveň. Som májové dieťa a zimu z duše nenávidím. Jej čaro som naposledy ocenila vo veku desať rokov na sánkovačke na kravskom kopci pri našej bytovke. S pubertou ma chuť na zimné radovánky prešla. S depresiami, ktoré mi ťažká životná etapa zanechala na pamiatku, zimu prežívam ako nutné zlo. Najmä ak vyzerá tak ako posledné roky. Šedivo, ponuro a smutno. Ťažké inverzné oblaky mi tlačia náladu až kdesi na dno Mariánskej priekopy a špinavé zvyšky snehu a neživej prírody mi chute do života tiež nepridávajú.
Ale v januári 2010 nás môj braček (pozdravujem :)) nasilu vytiahne von. V jedno sobotné dopoludnie si to mašírujeme mrazivým bielym tichom na Kľak. Rozprávková krajina v jagavom teplom slnku nám, výsostne letným turistom, bez preháňania okamžite „odpaľuje dekel“. V oslepujúcej bielobe mrzne až praští, bez vazelíny na lícach by som čelila trojdňovým omrzlinám. Brodíme sa 40 centimetrami „prašanu“ na bielo-bielu skalu Kľaku. Zvyčajné tri hodiny na vrchol nám trvajú o dosť dlhšie. A nie je to len tým, že sa váľame v snehu ako malé deti. Že dookola híkame nad čarovnými stromami v ťažkých snehových kabátoch. Takto výstup na Kľak nepoznáme. Všetko je rozprávkové ako z vianočného Mrázika a mne sa v zime po mnohých rokov konečne nechce plakať.
Nevadí mi ani to, že už na Starých cestách sa rozpomínam na nepríjemné sprievodné javy zimných aktivít. Na dupľovanú námahu pri brodení sa snehom, pretože na Kľak ideme po výdatnom nočnom snežení prví. V nohaviciach prilepených na stehná slanou kolomažou je každý krok hnusnejší než ten predchádzajúci. V hrubej zimnej vetrovke na ešte hrubšom svetri sa dvadsať minút od zabuchnutia dverí na aute potím do mokra. Funkčné tričká ako provinční turisti ešte nepoznáme, takže mokrý chrbát a lepkavé paže až po nechty na prstoch rúk sú tutovka. Po rokoch neochvejného odporu uznávam, že termotričko je super vynález, ak človek nie je lakomý alebo intolerantný na syntetiku a farbivá. Umožňuje kráčať do kopca v suchu, teple a naľahko aj vo veľkom mraze – ale beda zastať v tieni na odvrátenej strane zemegule.
Ale nie je zima ako zima…
pokračovanie v pripravovanej knihe TURISTI
Hoci sme nikdy poriadne nevytiahli päty z rodnej krajiny, rozhodne je na čo spomínať :).
Trasa: Fačkovské sedlo, parkovisko (802 m n. m.), MALÁ FATRA – Staré cesty – Reváň (1 205 m n. m.) – Pod skalou – Kľak (1 352 m n. m.) – Pod skalou – Staré cesty – Fačkovské sedlo, parkovisko (802 m n. m.), MALÁ FATRA
Dĺžka trasy 9,6 kilometra.
Prevýšenie 610 metrov.
Čas 3,5 hodiny.
Páčila sa ti táto kapitola z knihy TURISTI? Zdieľaj a ukáž ju ostatným 😉. Ďakujem.
