Zmizol môj milovaný kocúr Krpec. Bez stopy. Zmizol zo sveta aj z môjho života. Nečakane, zo dňa na deň. Zostalo mi po ňom iba pár vecí a bolesť, čo sa nedá vydržať. Smútok po strate milovaných býva neznesiteľný. Každý sa s ním vyrovnáva inak. Niekto si ho nepripúšťa, iní tajne plačú v sprche alebo do vankúša. Ja sa mu oddávam naplno a vraj ho prežívam až príliš. Ale podľa psychológov treba smútok prežiť a zhruba do roka nič nie je prehnané. Ani túžba ísť za ním. Pre človeka s depresívnou poruchou je to však nebezpečná túžba. Preto som radšej napísala tento blog. Je to akt poslednej rozlúčky s mojím milovaným Krpcom, ktorú mi život nedoprial, ale ja ju musím urobiť, aby som ho konečne nechala odísť.
Zmizol nečakane a bez stopy. Nepochopiteľné...
Pred 6 týždňami som sa odmlčala, lebo Krpec sa stratil. V jeden obyčajný zimný večer sa nevrátil domov z vychádzky. Nebolo to neobvyklé, občas sa zvykol nevrátiť, ale na druhý, maximálne tretí deň už prešľapoval pri dverách. Tentoraz nie. Kým ma pochytila panika, udreli silné mrazy a nasnežilo. Uvedomila som si, že ak sa mu niečo stalo a potreboval pomoc hneď v prvý večer, neprežil. Prehľadala som okolie domu aj kus dediny, hoci ako kastrát neodbiehal ďaleko a netúlal sa. Keď bol vonku a začul naše kroky, hlasy či motor auta, pribehol aj o polnoci, aby sa s nami zvítal, vždy bol blízko. Hľadanie bolo neúspešné. Neozval sa na náš signál, nepribehol od susedov, ani z kríkov a haraburdia v okolí. Nenašla som ho zrazeného autom vedľa cesty, hoci tento osud som mu predpovedala ako najpravdepodobnejší, lebo bývame pri ceste. Ani na brehoch okolo rieky neleží…
Dlho som dúfala, že sa vráti. Nemohol predsa zmiznúť bez stopy… A predsa. V plnej sile, v najlepšom zdraví, aké mohol mať, maximálne skúsený a obozretný v prostredí, kde žil viac ako 8 rokov a dôverne ho poznal. Nepochopiteľné. Prišlo to náhle a o to viac to bolí.
Krpec bol milovaný a mal krásny život
Krpec bol kastrovaný, očkovaný proti besnote aj väčšine fatálnych mačacích chorôb, dobre živený, nemal zúbky, lebo trpel autoimunitným ochorením a pre veľké bolesti mu ich veterinárka odstránila, aby mohol jesť a ďalej normálne žiť. Pomohlo to, no aj tak bol odkázaný na pravidelné injekcie, ktoré mu tlmili zápal a bolesti ďasienok. Krpec bol aj napriek svojmu hendikepu vo výbornej kondícii a len zhruba v polovici života. Mal šťastie, že ako malé mačiatko stretol „svojich ľudí“, vďaka ktorým žil 8 a pol roka kvalitný, bezstarostný a slobodný život, plný vzájomnej lásky a radosti. Leto trávil vonku a zimu u nás vo vnútri. Všetky mačky z Vŕška by mu ten život závideli, ale túto hnusnú, výsostne ľudskú emóciu mačky nepoznajú.
Nepoznajú ani zlobu a nenávisť, ktorú na ne chrlia hlúpi a bezcitní ľudia len preto, že sú plní predsudkov a mačky sa im nepáčia. Alebo preto, že im po potrebe hrabú vo vycifrovanej skalke. Alebo im z ich značkovania smrdí záhradný nábytok na terase… Osobitými kategóriami sú krutí a sadistickí netvori, ktorí na ne huckajú psov, poľujú na ne len tak z radosti alebo možno proti mačkám ani nič nemajú, ale bojujú proti inej „škodnej“ – najčastejšie líškam, kunám alebo potkanom nastražením bolestivých pascí a zákerných otrávených návnad a lepidiel. Všetkým týmto ľuďom prajem, aby v živote zažili toľko žiaľu, bolesti a smrti, koľko rozdali… Bojím sa, že Krpcov osud spečatili práve oni. Že už nežije, hoci bol veľmi opatrný a 8 rokov sa mu darilo vyhýbať všetkým nástrahám.
Hlava plná smútku, srdce puká bolesťou
Stále sa pozerám do dverí, či za nimi nesedí. Načúvam, či neškriabe na okno. Chýba mi. Jeho šibalské očká i natŕčanie čelíčka, aby som ho pohladila. Osem a pol roka v dobrom aj zlom. V radosti, aj bolesti. Pomáhali sme mu, ako sme vedeli a mrzí ma, že sme ho nedokázali ochrániť pred nástrahami, ktoré na neho číhali vonku. Nechcel žiť trvale zavretý v dome v bezpečí, túžil byť slobodný a bol. Žil šťastný život plný mačacích dobrodružstiev a veľmi si želám, aby ešte neskončil, ale nádej už zomiera.
Mlčím a smútim. V srdci kráter, v hlave čierna diera. Pohltí každú pozitívnu myšlienku, každý radostný vnem. Tešia len spomienky, no napokon sa každá aj tak zmení na bolesť. Opäť vidím roztrasené malé mača na ceste pri našom dome. Pohladili sme ho a od tej chvíle bol Krpec náš.
Mlčím a vzdychám. Žiaľ ma ochromuje. Zatváram sa pred svetom. Na ničom mi nezáleží, nič ma nezaujíma. Na nič sa nedokážem sústrediť. Sužujú ma príšerné predstavy o tom, čo sa Krpcovi stalo a že sa by sa to nestalo, keby… Viním sa. Hnevám sa. Na seba, na ľudí, na psy, na Boha, na celý svet. A potom zas na seba. Je to zbytočné. Stalo sa nešťastie, aké sa deje v každej sekunde po celom svete miliónom ďalších. Včera jemu, dnes inému, zajtra sa môže stať mne.
Trpím, hoci viem, že je to zbytočné
Mlčím, lebo trpím. Viem, že zbytočne a nič už nezmením, no aj tak si vždy k večeru vyplačem oči. Najviac ma bolí, že keď zomieral, bol sám, bez svojich ľudí, ktorí ho nadovšetko milovali. Každé ráno udiera žiaľ novou silou a večer mám kútiky očí zasa krvavé od sĺz a pod nosom suchú chrastu od sopľa. Nechce sa mi žiť. Akú takú úľavu nachádzam v tme a spánku. Večer čo večer si želám, aby som sa ráno nezobudila. No ráno znovu otvorím oči. Každý deň rovnaké sklamanie. Len tak bez príčiny nezomriem. Moje srdce v spánku neprestane biť, hoci ho veľmi prosím, nech to vzdá, nech už tá bolesť prestane. Také ľahké to v živote nie je.
Musím sa zmieriť s tým, že už nikdy ho neuvidím, nepohladím, nepoláskam. Nezazriem jeho huncútsku tváričku, ktorú som tak milovala. Už nikdy nenatrčí čelíčko pre bozk na zvítanie. Nezamňauká tíško pri posteli, že chce ísť von. Blažene nezamľaská, keď mi z dlane spapá myšku (kúsok teplej surovej kuraciny). Nikdy viac sa mi na gauči roztopašne nehodí na brucho a nezatlačí do ruky, aby som ho škrabkala za ušami. Aby som mu masírovala labky. Neľahne si ku mne pri poludňajšom zdriemnutí.
Zmizol môj malý hrdina
Už nikdy nebude bojovať s prepravkou a zapierať sa nôžkami do dvierok. Cúvať pred tabletkami na odčervenie aj pred pinzetou na kliešte. Žalostivo kvíliť v aute, že má strach, keď ho veziem k veterinárovi. Nikdy viac mi nebude slepo veriť, že ho ochránim, keď sa bude po narkóze zmätene motkať po dome. Neprinesie mi hrdo k nohám hraboša, neponaháňa kuny, ježka, žabu, hada ani jaštericu. Bože môj, trúfol si aj na líšku, môj malý hrdina.
Už nikdy sa nebudeme hrať naháňačku s brmbolcom na špagátiku, ani hokej s gumičkami do vlasov. Už nebude pazúrikmi zúrivo trhať plyšového potkana, ani moju papuču. Nebude vzrušene triasť chvostíkom i papuľkou, keď zazrie drozda na záhrade. Vzdorovať gravitácii, keď za ním vyskočí na strom či na strechu. Nebude sa mi váľať vo vresoch, lámať tulipány, pliesť sa pod motykou a medzi nohami. Už nikdy nebude prepletať v spánku labkami a slastne mľaskať, keď sníval svoje mačacie sny.
Hinduistické príslovie: Nakoniec bude dobre. Ak nie je, znamená to, že ešte nie je koniec.
Mlčím, lebo je nesmierne ťažké niečo hovoriť. V hrdle hrča žiaľu. Nemôžem jesť, hovoriť a niekedy ani dýchať. Všetko mi ho pripomína, všade ho vidím. Precitám do ticha a prázdnoty. Dom s dvorom náhle stíchli a spustli. Lampa pri bráne sa už v noci nerozsvecuje. Cez deň nik nenazerá do okna, či sedím za stolom. Keď sa vraciam domov, nik ma nevíta. Všade je hrozné ticho a chlad. Chýba mi jeho teplo, radosť zo života, láska. Bránim sa neúprosnej realite, želám si vrátiť čas a prosím o zázrak… nech príde ešte aspoň na jediný deň, chcem ho naposledy pohladiť, rozlúčiť sa. Nič z toho sa, samozrejme, neudeje. Nie som vo filme.
Hoci sa veľmi snažím nájsť nový zmysel života, nedarí sa mi. Prešla som už všetkými fázami smútenia. Popieraním, hnevom, vyjednávaním, depresiou i zmierením. Všetko sa to vo mne miesi krížom-krážom a viem, že ešte dlho sa bude. Po predchádzajúcom kocúrovi som smútila niekoľko týždňov a po mojom prvom až niekoľko mesiacov. Som divná? Nie som. Iba som tie úžasné krehké a nebojácne stvorenia príliš milovala. Znova a znova prehĺtam žiaľ. Deň po dni slabne, pretože nič netrvá večne. Po každej búrke vyjde slnko a po noci vždy príde deň. Nakoniec bude zas dobre.
