Banské múzeum v prírode v Banskej Štiavnici je exkluzívny zážitok z päťsto metrov hlbokej banskej šachty Ondrej. Blog zaujal už 1900 ľudí a má 120 zdieľaní.
Banská story zo Štiavnickej hory
Banské múzeum v prírode sa oplatí navštíviť
Sfárate do čiernych vlhkých útrob zeme, kde sa v plášti, prilbe a s lampášom v ruke prepchávate úzkymi chodbami. Je tam zima, maximálne 10°C, mikinu oceníte.
V bani je historický konský gápeľ či drevený odstredivý ventilátor na ručný pohon. Ale ak vás trápi klaustrofóbia, tak zostaňte radšej hore. Povrchová expozícia má tiež čo ponúknuť: ťažné veže s banskými strojmi, sklad strelného prachu, klopačku, cintorín i náučný geologický chodník. Nezabudnite na suvenír. Mňa očarila stará karbidová lampa, ktorých v predajni múzea predávajú desiatky.
Nič nevystihuje baňu a fáranie lepšie ako práve karbidová lampa.
Trasa
Banská Štiavnica, parkovisko Banského múzea v prírode – Múzeum, vstup – Štôlňa Bartolomej – Šachta Ondrej, obzor Ján – Štôlňa Bartolomej – Múzeum, vstup – Banská Štiavnica, parkovisko Banského múzea v prírode
Dĺžka: 1300 metrov
Prehĺbenie: 50 metrov
Čas: 90 minút
Banský ventilátor na ručný pohon.
Banský výťah zo Šachty Žofia.
Návod na obsluhu výťahu zo Šachty Anna Kremnické Bane.
Karbidová lampa z bane.
Obzor Bartolomej.
Štôlňa Bartolomej.
Banská story zo štiavnickej nory
Skoro päťsto metrov hlboká a preto čierna, zatuchnutá banská šachta Ondrej spí večným spánkom už takmer 100 rokov. Klaustrofobické vlhké ticho narúšajú len ťažké kvapky z klzkých stien a záhrobné výkriky na smrť zmordovaných koní.
Kráčajúc úzkou kresanicou do útrob skaly, všeličo sa vám v tmavých vlhkých kútoch vyjaví. Stačí len privrieť oči a už sa mokrou tmou nesie vyčerpané konské fŕkanie, keď zapriahnuté v ťažkom drevenom gápli ťahali vodu z hlbín, až skapínali. Civím v sliepňajúcich lampášoch na ten čertov vynález a vzdávam hold priemyselnej revolúcii, ktorá to utrpenie raz a navždy ukončila.
V štiavnických „zlatých“ baniach však netrpeli iba kone. Tesné kresanice dlabali ľudia pred tristo rokmi temer holými rukami. Trieskali kladivom na ostré želiezko dňom i nocou. Za rok takto z kameňa vytrieskali mizerných desať či dvanásť metrov. Ak vtedy chlapi zo Štiavnice vládali po robote v bani snívať, určite to bolo o zbíjačkách.
Banské múzeum v prírode je úžasný zážitok
Štyridsaťpäť metrov pod zemou človeka zvierajú čudné pocity. Podobajú sa mokvajúcim studeným kameňom, ktorými si razí cestu úzke svetlo zvedavej baterky. Počuť v nich tiché klopkanie. Zlovestná temnota za chrbtom rozbúchava srdce do divokého cvalu. Človek sa cíti ako ten kôň, ktorému sa práve podarilo utiecť od gápľa a túži splynúť s milosrdnou tmou. Z nej ale vyskakujú šialení mužíci v červených čiapkach. Hrozia a varujú. Lebo ak ich vidíte, je zle. Radšej rýchlo dobehnite skupinu, ak tam nechcete zostať naveky…
Hlboké úzke šachty do zeme majú svoje obzory. Vlastné podzemné horizonty. Nesvietia tam hviezdy. Nevychádza slnko každý deň. Iba starý karbidový lampáš žerie tmu. Slepé ťažobné chodby vedú k tvrdým rudným žilám. Stadiaľ unavení štiavnickí haviari vláčili haldy vzácnych rúd. Obzor Ján nie je iný. Po baníkoch a tonách olova tam zostali špinavé obité prilby a prázdne hrdzavé vozíky. Za železnou bránou sa zo zemskej hlbiny šplhá výťah k modrej oblohe. Tam z hora prúdi do mŕtveho sveta vzduch. A prísľub lepšieho života.
Ten naberá presvedčivé kontúry až v obzore Bartolomej. Má podobu priemyselných vynálezov a ťažkej techniky, vďaka ktorej sa baníctvo dnes už dá prežiť. Možno s početnými zdravotnými následkami, ale predsa. Pozor si vraj stále treba dávať na potkany. Ak bivakujú v hajzlíku, alebo upaľujú k východu. Varujú pred nešťastím spoľahlivejšie než povestní banskí škriatkovia, pri ktorých zjavení nikdy neviete, či máte utekať preč, alebo po zbíjačku. Ak vás zlákajú do jednej zo štiavnických dier, nebráňte sa. Možno vám chcú len ukázať zabudnutú hrudu zlata. To sa predsa oplatí.
