Ferata HZS Martinské hole perfektne zresetuje hlavu

Za moje ľahkovážne rozhodnutie však mohli tak trochu aj autori blogov. Vždy, keď som čítala o ferate na Martinkách, mala som dojem, že ju prešli s prstom v zadku a poniektorí pritom ešte aj zívali od nudy.

Pritom vybrať sa tam nebolo jednoduché rozhodnutie. Takmer rovnako ťažké ako presvedčiť Karola, aby šiel so mnou. Slová ako skaly, istiace laná a reťaze sa u nás nevyslovujú, odkedy sme sa pár krát práve kvôli nim otočili spod vrcholov.

Tvrdohlavá som ako mulica a tak sme sa jedného slnečného dňa ocitli pod nástupovým rebríkom. Obtiažnosť feraty som hodnú chvíľu posudzovala podľa ľudí, ktorí sa na ňu odhodlali a ktorí sa otočili späť. Zaradila som nás k tým odvážnejším, chopila sa istiaceho lana a vyšvihla na prvú skalu. Predo mnou ľudia bez výstroja – vravím si, ak to zvládli oni, zvládneme to tiež. Nemýlila som sa, ale bolo to veľmi nezodpovedné rozhodnutie. Dnes by som bez odporúčanej prilby, sedacieho úväzu, tlmiča pádov a rukavíc na feratu nešla. Neisté nohy, šmykľavé spotené dlane a ločkajúce bagandže (a nie od vody) sú na akejkoľvek ferate veľmi zlá výbava. Moje skúsenosti s technickými pomôckami a terénom, v ktorom je na ne človek odkázaný, siahali vtedy maximálne k rebríkom a reťaziam v Jánošíkových dierach. Ferata žiada viac. Veľkým hendikepom sú krátke nohy a slabé ruky. Tento nedostatok som vyvažovala hnevom. Dá sa z neho vyťažiť veľa cennej energie.

Nebolo mi všetko jedno

Teraz to už môžem priznať. Potrebovala som však na chvíľu vypnúť hlavu. Zresetovať ju. Podarilo sa. Zacyklené zlé myšlienky zmizli takmer okamžite. 

Moja osobná lezecká dráma sa odohrávala vo výške jeden až dva metre nad strmým korytom potoka zhruba hodinu. Na to, že bolo suché letné obdobie, pekne dravého. Fascinujúceho i desivého. Hoci je Mlynský, neskôr Pivovarský, potok označovaný ako tok IV. rádu, nejde o žiadnu štvrtotriednu stoku, ktorá sotva tryská zo zeme. Neoplatí sa ho podceňovať. Pramení v juhovýchodnom svahu Krížavy Lúčanských Veterných holí. Hole bičuje nielen vietor, ale aj riadne lejaky. Odvodňovať teda má čo. Podľa toho aj vyzerá. Je veľký rozdiel, či sa na feratu vyberiete pred alebo po daždi.

Bola aj panika

Chvíle, keď som uverila, že to nedám. Že sa priviažem k lanu a už sa ani nepohnem. Vtedy som sa obzrela na zástup čakajúcich vysmiatych ľudí bez výstroja. Urobila by som čokoľvek, aby sa nesmiali na mne.  Vzdať som to na ferate aj tak nemohla. Cesty späť niet. Je jednosmerná. Je lepšie zabudnúť, že celé to môže skončiť aj veľmi zle. Dolu v koryte medzi balvanmi. Oplieskaná o skaly. Vtedy by bolo najväčším úspechom, ak by sa mi podarilo nenapichnúť na jeden zo spadnutých kmeňov, ale zachytiť sa ho a udržať sa na mieste do príchodu záchranárov.

Osobitnú pochvalu udeľujem prístupovému chodníku. S malebnými drevenými lávkami, hrdzavými banskými vozíkmi i koľajami pred zasypanou štôlňou. S divokým kaňonom, kde popadané stromy nútia kloniť hlavu. Ferata HZS končí pod Bazovou, odkiaľ chodník pokračuje ku chatám na Martinských holiach. Po pohodlnej asfaltke späť na konečnú zastávku martinskej MHD Stráne to je konečne nuda.

Ferata HZS Martinské hole

nie je vhodná pre každého. Vedie k nej pohodový prístupový chodník, ale samotná ferata je náročná a jednosmerná. Našťastie, pred nástupom sa možno otočiť a vrátiť späť lesom. Nie je to žiadna hanba. Naopak, príjemná vychádzka.

Ferata (bez výstroja) dokonale oslobodí od hnevu, frustrácie, napätia i úzkosti. Na konci citite len nekonečnú radosť a šťastie, že ste to zvládli.

Feratový výstroj

určite odporúčam. Minimálne prilbu, istiace lano a rukavice. A PEVNÚ OBUV. Pozor na sezónne uzávery. Chodník býva uzavretý od polovice apríla do konca mája, a od polovice septembra do konca októbra. Buďte ohľaduplní k prírode a obyvateľom lesa.

Výborné je, že po zdolaní feraty môžete v niektorej z reštaurácií pod Martinskými Hoľami doplniť sily. Návrat je po pohodlnej asfaltke okolo kanóna z druhej svetovej vojny a sídla tamojšej partizánskej brigády, a to sú tiež zaujímavé atrakcie 😉.