Jánska dolina má čo ponúknuť turistom i lazy vychádzkarom. Milovníkom dobrodružstva i kúpania.
Tridsať štyri minút po poludní. Nad Jánskou dolinou sa konečne dvíha hmla. Zuby mi drkocú ako kastanety. Jesenná inverzia do doliny nevpustí jediný lúč slnka. Čiapky a rukavice sú tu na konci októbra bežná výbava. Došľaka! Tuším aj mrzne!
Ráno sme sa na izbe zasa hrali na „tetrisky“. Kedysi som to fakt žrala, vydržala som ich ukladať celé hodiny, ale byť jednou z nich už také zábavné nie je. V úzkej hotelovej izbe sa však normálne pohybovať nedá. Vyžaduje logické a ešte viac logistické myslenie, aby nedochádzalo k zrážkam a hádkam. Dva kroky vpred, výhybka za posteľ, krok späť, zasa dopredu, výhybka za druhú posteľ. Krok späť a posledné dva kroky vpred. Hurá! Som pri okne a Karol v kúpeľni. Naspäť to isté. V chodbe ma Karol omráči dverami, až sa mi zatmie pred očami. Vypadnime radšej von.
Dva dni sme brázdili okolité nízkotatranské kopce. Dnes máme voľný deň. Liptovský dvor, Ďumbier, Strachanovka, Koliba Horec a Liptovský Ján. Smradľavé sírové výpary z kúpeľného prameňa, výstraha pred medveďmi a bublajúca kaďa. Pri troch stupňoch Celzia je jej šestnásť stupňová voda horúcou vaňou. Na brehu sa traja otužilci v trenkách plieskajú mokrými uterákmi. Hecujú sa k ponoru do mútnej vody. Kým sa v altánku nachlípem svätojánskeho medokýša, plahočia sa v liečivej jame ako chvostoskoky zo Stanišovskej jaskyne.
Stará zemianska obec sa dá prejsť krížom krážom za pol hodiny. Ale načo sa ponáhľať? Dedina s tisíckou obyvateľov má cez dvadsať kúrií a kaštieľov, historickú sýpku, dva kostoly. Obzrieť to všetko hodinku-dve trvá. V kaštieľoch sú byty, školy, úrady, Slovenský hydrometeorologický ústav, penzióny i reštaurácie. Ale dať si pred obedom kávu nie je v obci, kde stretnete viac turistov ako miestnych, vôbec ľahké. Jediná otvorená kaviareň je v ošumelom hotelovom bare na samom začiatku, skoro pri diaľnici, v Svätojánskom kaštieli. Živý plot okolo neho je obsypaný pukačkami. Kašľať na kávu. Praskáme topánkami biele guličky imelovníka ako pred štyridsiatimi rokmi na školskom dvore. Puk, puk, puk…
Hmla stúpa, do doliny sa derie slnko. Razom sa otepľuje o desať stupňov. Vyhrievame sa na asfalte ako jašterice v skalnom Okne na Ohništi. Napravo kopčisko Hrádok s neexistujúcim hradom starého Bogomíra, čo vraj Liptovský (Svätý) Ján založil a v neďalekej Bocianke zlato ryžoval. Naľavo v kopci rozhľadňa s výhľadom na ten neexistujúci hrad…
Jánska dolina je raj pre objaviteľov, lovcov atrakcií i turistov
Po liečivej kadi a rozhľadni je ďalšou atrakciou v dedine Mincovníčkovo. V Podzemí pod Vežami sa zvedavci za štyridsať minút a šesť eur oboznamujú s tradičnou výrobou mincí. Ak predtým zájdu do Stanišovskej jaskyne, majú to za štyri. Ale tá je na konci doliny. Väčšina ľudí ju má na programe až po Mincovníčkove. Takže majú smolu. Súčasťou prehliadky je dražba vyrazenej pamätnej mince. Ale keďže okrem vstupeniek predávajú aj magnetky, filcové netopiere a znamenitú medovinu, z Podzemia pod vežami nik neodchádza naprázdno.
Vonku je už skoro dvadsať stupňov, bublajúca kaďa sa zapĺňa ako vyhrievaný bazén v kúpeľnom dome Máj. Bazény má v doline skoro každý hotel i penzión, ale liečivým antireumatickým medokýšom ho plní len Máj. Ostatné sú kúpeľné fejky. Takže pozor na to, čo sa v hotelových bazénoch v Jánskej doline blyští. Fejkom rozhodne nie je prírodná rezervácia Ohnište so skalným Oknom, výhľad na tatranský Kriváň z príkrej Poludnice, ani stodvadsať jaskýň medzi nimi. Do niektorých sa dá vliezť a presnoriť ich, ale viac je tých, do ktorých sa bez vstupenky alebo speleologického výstroja dostať nedá. Pomôcť môže nešťastná náhoda, skok mimo značkovaného chodníka a hups! Ste pár sto metrov pod zemou. Ak trafíte správnu dieru, môžete sa prepadnúť až do Demänovskej doliny :).
Ponevieračky vlhkými a prudkými svätojánskymi horami dajú celkom zabrať. Dlhé hmly a výdatné podzemné toky udržujú chodníky blatisté. Korene stromov a skaly pekelne šmykľavé. Ale námaha svätojánskou divočinou je štedro odmenená výhľadmi na tatranskú korunu či ďumbierske chrbáty. Na Slemä sa dá aj po 80-tich rokoch objaviť havarované lietadlo a pod Brtkovicou partizánsky bunker. Tí najzdatnejší môžu pokračovať na Rovnú hoľu, Štiavnicu alebo na pivo na legendárnu Štefáničku. Koho to hore neláka, môže to zapichnúť už v polovici doliny pri Stanišovských jaskyniach. Dolina má 7 km krásnej asfaltky, jaskyne sú v jej polovici a pešo je to k nim 45 minút.
Sprievodcovia jedia vtipnú kašu a v tomto duchu vedú aj prehliadku jednou z nich. Bez osvetlenia, pohodlného chodníka a tradičnej výzdoby ostatných platených jaskýň je to trochu iný zážitok. Vo svetle čelovky však má aj vydrancovaná jaskyňa svoje čaro, konštantnú teplotu 4-6 stupňov a aj stálych obyvateľov – chvostoskoky, uchane a bezduché atrapy partizánov a jaskyniarov, ktorým sa páči presne taká, aká je 
.
Keď sa nad Jánskou dolinou konečne zdvihne hmla, rozhodne stojí za návštevu.
Páčila sa ti táto story z hory o Jánskej doline? Zdieľaj a ukáž ju ostatným 😉. Ďakujem.
Výhľad z Ohnišťa na Nízke Tatry
Trosky lietadla z 2. sv. vojny na Slemä
Partizánsky bunker na Brtkovici
Liptovský Ján – najstaršia svetská stavba v obci Nyárovský kaštieľ
V Stanišovskej jaskyni sa ukrývali aj partizáni
Jánska dolina, trasa na Ohnište:
Liptovský Ján, hotel Ďumbier, NÍZKE TATRY (660 m n. m.) – Stanišovská dolina, ústie (735 m n. m.) – Horáreň Pred Bystrou – Svidovské sedlo (1 133 m n. m.) – Pod Ohnišťom – Ohnište (1 530 m n. m.) – Pod Ohnišťom – Michalovské sedlo – Slemä (1 513 m n. m.) – Slemä, pamätník pádu lietadla – Slemä – Brtkovica (1 065 m n. m.) – Zemľanka Brtkovica, odbočka – Stanišovské sedlo (1 105 m n. m.) – Stanišovská dolina, ústie – hotel Ďumbier
Dĺžka trasy 20 kilometrov, trvanie 8 hodín, prevýšenie 1 128 metrov.
Jánska dolina, trasa na Poludnicu:
Liptovský Ján, hotel Ďumbier, NÍZKE TATRY (660 m n. m.) – Rakytovica – Predná Poludnica (1 465 m n. m.) – Poludnica (1 548 m n. m.) – Kúpeľ – Rakytovica – Liptovský Ján, hotel Ďumbier
Dĺžka trasy 12 kilometrov, trvanie 6 hodín, prevýšenie 1 053 metrov.
