Vyberte stranu

Osamelé Vianoce nie sú žiadna tragédia.

Heňa sedela na posrienenej lavičke v studenom decembrovom parku. Šmrncovným zadkom v zateplených legínach roztápala námrazu. Zahľadená do smartfónu pred sebou sa mi žalovala, ako ju otravuje predvianočný súcit, ktorým ju v čase adventu zahŕňa rozcítený pospolitý dav.

„Vieš, ja mám Vianoce rada,“ vysvetľovala mi. „Tiež sa chcem na ne tešiť, tak ako ostatní, no namiesto toho si každý rok pripadám ako masový vrah… Fakt už na to nemám nervy! Od konca októbra sa odvšadiaľ sype reklama na najkrajšie rodinné Vianoce. Na darčeky, stromčeky, štedrovečené, prvosviatočné, druhosviatočné a neviem koľkosviatočné menu. Zaručené rady a návody na to, ako máš sviatky prežívať, aby si bola šťastná, ako sa musí zísť celá rodina a že nikto nesmie zostať sám,” nesúhlasne krútila hlavou.

„Ľuďom z toho pekne prešibáva,” pokračovala rýchlo, keď som sa nadýchla a skúsila otvoriť ústa. „Odvšadiaľ na mňa vyskakujú blikajúce stromčeky, záplava svetiel, kamkoľvek hlavu obrátim. Kolegyne v práci točia len o koláčoch. Kamošky zo mňa ťahajú tipy na darčeky a súcitne vyzvedajú, kde budem sviatkovať. A s kým. Lebo veď nemám muža, deti, rodičov už niet, so sestrami si nechýbame, ako je rok dlhý. Boja sa, že mi bude smutno, volajú ma k ich štedrovečeným stolom. A ja si pripadám hrozne… že ma to všetko nenadchýna. Že nežiarim aj v päťdesiatke jak malé decko. Že všetkých zdvorilo odmietam a ani ja sa nikoho nechystám zachraňovať pred samotou. A nie je to preto, že ich nemám rada. Iba chcem byť sama. Fakt mi to nevadí. Potrebujem to,“ vykladala pomedzi padajúce snehové vločky.

Pozerala som na ňu zo šesťpalcového OLED displeja s Full HD+ rozlíšením a súhlasne som prikyvovala. Rozumela som jej. Tiež mi ku šťastiu stačí, keď sa na tie tri sviatočné dni môžem zavrieť sama doma. Mať od všetkých a všetkého „svätý“ pokoj. Užívať si ticho. Oddychovať. Rozjímať. Spomínať. Čerpať nové sily. Netrpím, keď som sama. Neprepadám smútku ani ľútosti. Samota ma upokojuje. Harmonizuje. Môžem si v sebe upratať. Zamyslieť sa nad tým, na čo v každodennom zhone nie je čas.

Heňa si vylievala nepochopené srdce dobrých deväťdesiať minút. Veď po tretej to mala zadarmo. Mráz zatiaľ premenil zasnežený park na ľadové kráľovstvo. A Heňu na snehovú kráľovnú. Nad jej hlavou sa spolu s lampou rozžiaril anjel s bielymi zvončekmi. Ich kyvadielka sa mihali zo strany na stranu. Bim-bam. Bim-bam. Vytrvalo spolu s ďalšími zvoncami na lampách prelaďovali potemnievajúci sad na čarovnú vianočnú rozprávku.

Z kostolnej veže cinkala koleda. Pod ňou pulzovala ulica každoročným predvianočným zhonom za dokonalou sviatočnou atmosférou a ohromujúcimi prekvapeniami v darčekových škatuliach. Reklamný priemysel a médiá vybudovali v spoločnosti jasnú predstavu o šťastných Vianociach. Túžba tráviť ich osamote, v hĺbaní a skromnosti, v nej nie je. A predsa mnoho ľudí považuje za príjemne prežité práve také sviatky, chlácholila som Heňu, keď ma konečne pustila ku slovu. A prv, než ma vypla, som ju ešte stihla ubezpečiť, že v tej neprekážajúcej osamelosti nebude cez najkrajšie sviatky roka vôbec sama.

Osamelé Vianoce nie sú žiadna tragédia.

Osamelé Vianoce nie sú žiadna tragédia. Ak súhlasíš, zdieľaj tento blog. Možno tým niekomu pomôžeš prežiť príjemné sviatky aj osamote.

 

Share This