Čo robia vaše deti práve teraz?
Počítač v prítmí detskej izby tíško pradie. Zlovestne gáni. Prší, prší, len sa leje, bábika sa v okne smeje… mnohoraké babské škriekanie. Erik ho ďalej nemôže počúvať. Mékajú ako sprosté kozy, hromží. Ešte tým bľakotom naozaj privolajú dážď! Zaplesne okno. Čerstvý vzduch sa vytráca. Mekot nie.
Útrpný výraz na chlapcovej tvári vzápätí strieda údiv. Bekot sa zmenil. Uvrešťaným dievčenským hláskom kontruje zvučný barytón. Hlásky zmĺknu… len sa leéjeé, hrmí ulicou. Erik sa obracia k oknu. Dievčatá sa rozpŕchli. Vystrašené, z prístenkov vyvaľujú okále na prišelca. Zvláštneho. Veľmi čudného. Celého čierneho, len kriedová špicatá tvár žiari z temravy. Vysokej a ukrutánsky chudej. V sutane a oválnom pastorskom klobúku víri prach. Pomaly, s osobitým dôrazom na každý nekonečný krok… v oókneé smeéjeé… buráca sparným podvečerom.
Erik, prilepený na záclone s údivom pozoruje vzďaľujúci sa prízrak. Mátoha mizne. Elektronickej kukučke to, zdá sa, neprekáža. Vyšpurtuje z dvierok svojho hodinového hotela a – zasekne sa. Päť hodín neodbije. Možno si to na poslednú chvíľu rozmyslela, zapisuje si Erik neobvyklú udalosť do denníčka. Alebo sa posrala, dopíše tam ktosi neskôr.
Napriek kukučkinej indispozícii sa minútky Stely Nešťastnej presne o piatej rozdrnčia. Kvákajú, že je čas odstaviť vajíčka a ukončiť prvú etapu prípravy synovej večere. Na jej konci mu predostrie skvelý vajíčkový šalát so šunkou a kukuricou – aký vie urobiť len ona – posypaný jemne nasekanou slaninkou s cibuľkou. Bude to presne o šiestej. Musí byť.
Satan či spasiteľ?
Erika v tej chvíli večera pramálo zaujíma. Na tú je času dosť. Keď nadíde, jeho žalúdok mu ju pripomenie. Má totiž jedinečnú schopnosť nezabudnúť sa riadne napchať. Až na prasknutie. Chlapec naposledy vyzrie z obloka. Vonku vládne hrobový kľud. Čierneho strašiaka niet. Babských hláskov tiež. Dokonca aj vlčiaci v otcových kotercoch sa tvária podobne. Počítač stále zlovestne gáni. Erik tiež. Vôbec sa mu to tam vonku nepozdáva. Navlečie si odhodený headset. Vábi ho ako Siréna. Nedočkavo ťukne do klávesnice.
Ryšavec sa zasa opiera o nabitú pušku. Máva mu pred nosom včerajšími novinami. Špak v kútiku odutých pier dymí a neuveriteľne smrdí. Erik neodolá a otvorí noviny. Musí nájsť odpoveď, aby mohol pokračovať. Miluje strategické virtuálne hry.
Z titulnej strany sa na neho zubí čiernobiela fotografia vesmírneho kovboja. Erikovi sa vôbec nevidí. Ani tak nie samotná fotka ako palcové titulky nad ňou. Pokiaľ sa môže spoľahnúť na svoj desaťročný zrak a to sa teda môže, nie je tam napísané VESMÍRNY KOVBOJ. No odprisahal by, že prv, než si kvôli babskému vresku sňal prilbu, to tam bolo. Teraz sa však titulok nevedno koho pýta DOMINE FARKAS – SATAN ČI SPASITEĽ? A nejaký šikovník pod ním pohotovo načmáral odpoveď vo forme dvojstĺpcového elaborátu. Erikovi by ani vo sne nenapadlo ho čítať, pretože v jeho veku patrilo čítanie k tomu poslednému, čo mu zvyklo napadať. Avšak tvár muža na zrnitej fotke ho zaskočila.
Niečo tu nesedí
Podľa autora článku dostal chlapík na obrázku potvorský nápad. Založil sektu. Zašil ju hlboko do temných lesov. Odrezal od sveta. Privábil do nej ľudí. Divoké vlčie svorky. Rozhodol sa, že najlepšie mu svedčí meno Domine Farkas a vyhlásil sa za Boha. Ľudia i vlci mu oddane slúžili. Keď rozkázal krotkí, hneď zasa zúriví. Obe chamrade ovládal neznámou silou. Dokonale ich navzájom využíval. Ak niekto odmietal poslušnosť, odvážlivcovo telo našli ráno hubári tmoliaci sa lesnými húštinami. Rozkmásané vlčími tesákmi. Erikovi zišlo na um, že starigáňa meno nenapadlo náhodou. Mal vskutku veľmi vlčí výzor.
Farkasovou najobľúbenejšou činnosťou bol obrad bielej noci. Zvykol vtedy svojim prostým ovečkám podávať nápoj so slovami, že do hodiny nastane smrť. Tisícka ľudí vrátane detí ho zakaždým odhodlane vypila a v tichosti očakávali smrť. Keďže tá nikdy neprišla, Farkas vyhlasoval, že šlo iba o skúšku oddanosti. V jednu takú noc prebehol celý obrad ako zvyčajne, až na malú výnimku. Nápoj bol obohatený kyanidom.
Niekoľko vecí nie je podľa Erika celkom v poriadku. Po prvé, do mechaniky vložil hru Vesmírny kovboj. A teraz si môže oči vyočiť, nič z toho, čo vidí na obrazovke, Vesmírneho kovboja nepripomína. Niekto si z neho očividne strieľa. Najskôr to bude ten smrťák, čo sa dnes presmrádzal popred ich dom. A zdá sa, že tam zasa je. Strhne si headset. Naozaj. Hľa! Nemýli sa. Je tam! To nie je fér! Teraz rozpažuje ruky a … psy v kotercoch razom tíchnu.
Nacvičenými pohybmi sa prehupne cez dvere do predsiene a odtiaľ na dvor. Gumené kolesá invalidného vozíka sa nečujne dotýkajú mäkkej zeminy. Strnulé zvery fascinovane zízajú na prízrak. Cudzinec v priliehavom obleku kňaza, s úlisným úsmevom pod veľkým orlím nosom, prehovorí zvučným hlbokým hlasom.
Deti prírody
„Sú krásne a múdre. Sú úchvatné tieto deti prírody. A sú také preto, lebo ich takými stvoril Boh, náš všemohúci Pán. Milosrdný vo svojej vôli. Spravodlivý v hneve. A večný. Veru tak, priateľu. Je večný,“ obrátil sa k Erikovi, pomaly, dôkladne vyslovujúc každé slovo. „Je spravodlivý, ale jeho svätý prst uzdraví len tých, ktorí veria. Veríš v Boha, mladý muž?!“
Kruté červené oči zapichne do vyľakaných Erikových. Ľstivý úsmev úzkych bezfarebných pier odhaľuje dlhé žlté zuby.
„..ja..ja..“ habká Erik zaskočený chlapíkovým výzorom a nečakanou otázkou, „ja neverím v Boha. Nie, neverím ani v Boha, ani v nebo a peklo, lebo nič také nejestvuje. Je vedecky dokázané, že nič také nie je. Keby tam hore niekto existoval a bol taký spravodlivý, ako hovoríte, nesedel by som teraz na vozíku.“
Vycivený starec pristúpi k Erikovi, sníme si klobúk a mierne sa ukloní.
„Nemúdro hovoríš, synu. Moje meno je Domine Farkas. Som duchovný otec, Boží vyslanec na zemi. Mojím poslaním je šíriť Slovo Božie a hlásať evanjelium. Nemôžem ťa nútiť, aby si uveril. Každý má slobodnú vôľu od Boha. Ale žiadam ťa, vypočuj si ma!“
Ako rozpráva, z jeho útrob sa šíri nepríjemný hnilobný zápach. Erik sedí ako prikovaný a vypliešťa oči na čiernu postavu nakláňajúcu sa k nemu. V tom okamihu si panika vysúka rukávy a dáva sa do roboty. Erik sa rozbehne do domu. Starigáň za ním. Neprestáva tárať o Bohu. Erik vkĺzne dnu a zabuchne dvere. Chvatne poháňa kolesá vozíka do svojej izby.
Za zatvorenými dverami svojej izby sa chlapec cíti oveľa lepšie. Rapavec mu naháňa strach. Váhavo siahne po hernej prilbe.
Kukučky a Sirény
Znovu stojí pri schodoch starej ošarpanej búdy na brehu jazera a debatuje s ryšavcom v zamastenej košeli. Odlieha mu. Všetko je v poriadku, uvedomí si, keď sa mužova tvár znenazdajky začne meniť. Zúži sa a pretiahne. Líca sa prepadávajú. Nos sa kriví a špicatie. Obrvy sa vyklenú vysoko nad zlovestné oči. Z úzkych pier sa vytráca farba. Ústa sa rozťahujú v blahosklonnom úškľabku a Erik s hrôzou spoznáva Farkasovu tvár. Vzápätí zacíti známy zápach.
„Erik, chlapče môj, počúvaj Boha! Naslúchaj jeho hlasu. Iba On ťa môže priviesť do večnosti Kráľovstva nebeského. Len On má moc urobiť nás šťastnými. Nebráň sa Mu. Nezatváraj pred Ním. Neodmietaj Ho! Zaprisahávam ťa, nepočúvaj sladký hlas Satana, ktorý ťa vytrhol z náručia milosrdného Otca, ale nastav sluch, otvor oči a srdce a vpusť Ježiša do svojho vnútra!“
„Nie!“ Vykríkne Erik a odhadzuje prilbu ako jedovatú zmiju. Dýcha namáhavo a plytko. Na obrazovke víri farebná špirála. Povie to mame.
Hodiny sa mu snažia navravieť, že o desať minút sa kukučka pokúsi napraviť dobabranú akciu spred hodiny. Steline ruky v kuchyni kmitajú v svižnom tempe. Veselo si popiskujú. Zmija na obrazovke si požičala tvár zvodnej Sirény a sladkým spevom vábi chlapca do seba. Nevzpiera sa.
Spúšťa sa jemný vytrvalý dážď. Erik sa nechce pozerať na schody, ale zvedavosť premáha strach. Stojí tam. Na ryšavcovom mieste. Dlhý, vychudnutý a celý čierny. Biela tvár a ruky svietia v prítmí súmraku.
Hráč o život
„Prečo si sa nezdôveril mame? Obávaš sa, že by ti neverila? Je ako ty! Neverila by, lebo nevidela. Slová pre ňu nemajú význam. Nemá dôkaz. Aj ty ho potrebuješ, aby si uveril v Boha. Brána Kráľovstva Božieho je otvorená, vstúp do nej! Vypočuj hlas svojej volajúcej duše! Nechcel si dnes načúvať môjmu hlasu, lebo si nevedel, že je to hlas Boží. Preto prichádzam znova a počúvaj, lebo Posledný súd sa blíži. Božie kráľovstvo nastane čo nevidieť a pekelné ohne už vyplazujú červené jazyky z útrob zeme, aby pohltili tých, ktorí slúžia Satanovi, tých, ktorí mu predali dušu, lebo cesta do pekla je pohodlná a ľahká. A rýchla…“ Zmĺkne kostlivec veľavýznamne. Ale neprejde ani dvadsať sekúnd a spustí zas.
„Satan má vždy naporúdzi červy neistoty a pochybností, ktoré prevŕtajú človeka skrz naskrz… Satan nemusí poskytovať dôkazy o svojej existencii. Jemu stačí, ak človek pochybuje a neverí, vtedy spadne do pazúrov diabla. A keď neveriaca duša opustí telo, nebeské brány sú pre ňu zatvorené! Taká duša nenájde nebeský raj, lebo ona nevie, že ho môže nájsť. Blúdi v temnote a nemá sa kam podieť. Pekelní jazdci rušajú tou temnotou a chytajú zblúdilých, lebo tí patria ich vládcovi odvtedy, ako prvýkrát zapochybovali!“ Odlesk červených očí sa jagá v hustom lejaku, ktorý padá ako vodopád zo sivej oblohy.
Zablysne sa, zarachotí hrom. Erik stojí pod schodmi a šaty má celkom premočené. Farkas zostupuje k nemu. Iba tri kroky delia tých dvoch. Obrovské kvapky bubnujú na jeho čiernom klobúku a voda mu cícerkom steká na ošumelý kabát.
„Nechcem sa s tebou rozprávať, starigáň sprostý smradľavý! Zmizni z môjho počítača!“ Chlapec zúrivo búcha do klávesnice. „Ako to, že sa nedáš vymazať?! Čo si ty zač?!!“ Kričí.
Služobník Boží
„Som služobník Boží,“ zahrmí plesnivec s lysinou. „Voľakedy som bol veľaváženým a obávaným človekom. Svätým inkvizítorom! Celý protestantský svet sa triasol pred neúprosným arcibiskupom Farkassim!“ Jeho krutý úsmev dokazuje, aký bezcitný a neľútostný bol vo svojej moci.
„Ale to bolo v šestnástom storočí!“ Namieta chlapča. „Učili sme sa to na dejepise. A teraz je dvadsiate prvé!“
„Veru, dvadsiate prvé,“ prikyvuje kostlivec a ruku mu položí okolo ramien.
Erika striasa. Je ťažká a studená. Ako ruka mŕtvoly. Zápach zosilnie, keď opäť prehovorí.
„To iba dokazuje, aká večná je viera. Prekoná i smrť, zvíťazí v boji s časom! Telo s dušou oddanou Bohu je nesmrteľné! Ja som dôkaz! Veríš?! Už veríš?!“ Reve Farkas. „Blúdim po svete už štyristo rokov! Štyri storočia navádzam ľudí na správnu cestu, zachraňujem ich duše. Narodil si sa z vôle Božej! Bol v tebe, než si ho zaslepený nenávisťou nevyhnal. Prijmi ho späť!“
„Nie!“ Vyštekne Erik rozhodne. Už nevládze počúvať Farkasov nástojčivý hlas. Chce odísť, pokračovať vo svojej hre bez toho magora v čiernej sutane.
„Nie,“ zopakuje ešte raz.
„Potom si sa uvrhol do večného zatratenia.“ Vyslovuje kostlivec s nefalšovanou ľútosťou. Obrvy mu vystupujú až do polovice čela rozrytého vráskami času. „Ale to nedopustím! Ešte nikdy som nijakú dušu nenechal naveky trpieť v pekelných plameňoch kvôli chvíľke nerozvážnej ľahkomyseľnosti. Vieš si vôbec predstaviť, aká je to bolesť?! Strašná a nikdy neutíchajúca! Večná!“
Jeho hlas duní ako hromy sprevádzajúce búrku okolo nich a Erik pre istotu ustúpi.
„Boh je milosrdný. Zachráni ťa pred večným utrpením, ale musíš ho prijať! Musíš! Musíš ma prijať!!“ Jeho nos sa dotýka chlapcovho. „Inak si ťa zoberiem sám, ale zachránim tvoju dušu! Tak ako som zachránil duše kacírov pred tebou.“ Starec uchopuje Erika aj druhou rukou. Zápach začína byť neznesiteľný. Erik sa pokúša strhnúť headset. Nemôže ale zodvihnúť ruky. Starec ho zviera železnou silou.
Nieeeee!
„Nieéé!“ Kričí.
Farkas ho priťahuje bližšie a bližšie a Erik má pocit, ako by ho preťahoval cez rozbité zrkadlo. Črepy sa mu zarezávajú do ramien, bokov, nôh.
„Nié, prosím,“ plače.
Stromy sa začínajú ohýbať a vlniť. Erik z celej sily zažmurká v domnienke, že ho zrádza zrak. Stromy sa približujú… nie, nie sú to stromy. Zo všetkých strán vyliezajú ohyzdné bytosti s nevidomými očami a kolísavou chôdzou. Potácajú sa na obhorených a rozožratých údoch. Naťahujú k nemu ruky. Záhrobnými hlasmi ho volajú k sebe.
„Poď, poď medzi nás,“ šepká dotieravo bosé dievča s pohárom v ruke. Z úst mu vyteká otrávená kalná tekutina. Smradľavý vzduch sa už nedá dýchať.
„Nieééé!“
Starec pritlačí. Keď ho celkom zovrie v náručí, bolesť prestáva.
Stela vyrovná obrúsok pri Erikovom tanieri. Zaklope na dvere synovej izby. Najvyšší čas prerušiť tú jeho stupídnu hru a vyvetrať mu hlavu, pomyslí si. Prázdny invalidný vozík ju prekvapí. Pustá miestnosť ešte viac. Do hrozivého ticha vyziapuje len kukučka, že nadišiel čas na vajíčkový šalát s jemne nasekanou slaninkou a cibuľkou, teda presne taký, aký má jej syn rád.
Čo robia vaše deti práve teraz?
Páčila sa ti fantasy poviedka o tom, že je dôležité vedieť, čo robia vaše deti? Zdieľaj a ukáž ju ďalším 😉. Ďakujem
