Zabehnite si po dobrú náladu! Keď bolia nohy, nebolí hlava.

Zabehnite si po dobrú náladu.

Raz, dva, tri, štyri. Nádych.  Raz, dva, tri, štyri. Výdych. Preháňam doširoka roztvorenými nozdrami hektolitre sviežeho októbrového vzduchu. V horských dolinách okolo Kuneradu je už poriadne studený. Asfaltka na Cibuľkovú so stoštyridsaťmetrovým prevýšením mi dáva zabrať. Tri kilometre nahor ťahám na každej nohe olovenú guľu. Nadol sa mením na šprintujúcu stepnú kukučku z legendárnej americkej rozprávky The Runner Road Show. Kontrolujem horu, či v nej nezazriem kojota Wila.

Raz, dva, tri, štyri. Nádych.  Raz, dva, tri, štyri. Výdych. Oranžové tenisky za päťdesiat eur bežia skoro samé a bez prestávky už dvadsať minút. Na sivom asfalte žiaria novotou a optimizmom. Nohy už také nadšenie nezdieľajú. Vyhrážajú sa mi bolesťou, ak ihneď nezastanem. Ignorujem ich. Dvesto metrov pred šiestimi kilometrami vzdychajú aj kĺby a šľachy. V hrudnom kotli to vrie. Pár sekúnd pred výbuchom, v cieľovej rovinke pred Starou hájovňou, zaťahujem brzdu. Na dnes stačilo, lapám dych a žiarim jak tie tenisky.

My, depkáči, to máme na jeseň ťažké. S úbytkom slnečného svitu sa z nás vytráca radosť viac ako z iných ľudí. Kým príroda sa ukladá na niekoľkomesačný zimný odpočinok, my mobilizujeme sily na rovnako dlhý boj s temnotou. Každý má vlastné metódy. Niekto spolieha na tabletky. Iný na ultrafialovú lampu. A ja na pohyb. Lebo (a nielen) u mňa je to tak. Keď bolia nohy, nebolí hlava. Ak ste na tom podobne, zabehnite si…