Manínska tiesňava, Veľký Manín, Manínska obluda a prekliatie Černokňažníka

Žltá značka na Veľký Manín je na moste za ďalšou rampou. Tá zahradzuje jediný prístup k turistickému chodníku cez Manínsky potok. Online turistická mapa sa tvári, že žltá trasa na Manín už ani neexistuje. Mám ísť spodkom cez úžinu a Záskalie. To teda nie, tadiaľ sa mienim vracať.

Dobrý deň prajem, tá rampa je tu z akého dôvodu? Pýtam sa bufetárok, ktoré by podľa mňa mohli byť znalé miestnych pomerov. Dámy ochotne vysvetľujú, že rampou si súkromný majiteľ odhradil pozemok od kempu, ale prejsť ju určite môžem, nik mi za to nedá pokutu ani po papuli. Ale proti medveďom to nie je, dodajú výstražne. Usmejem sa a zahryznem si do jazyka. Údajne premnožené a vysoko útočné medvede sú už niekoľko rokov silne polarizačnou a podľa mňa úplne zbytočnou spoločenskou témou číslo 1. Za viac ako 20 rokov brázdenia hôr som sa so žiadnym macom nestretla… Zaželám ženuškám pekný deň a podliezam rampu.

Z parkoviska pred Manínskou tiesňavou sú na Veľký Manín takmer 4 km s prevýšením necelých 600 metrov. Za mapovú hodinu to zvládne len Bretov pán v bežeckých teniskách. Mne, celkom trénovanej turistke, trvá výstup skoro 90 minút. Prudké serpentíny bukovým lesom strieda pod vrcholom zaujímavejší skalnatý chodník a konečne vrcholová tabuľka! Fotka pred hromadou skál s nápisom Veľký Manín 891 m n. m. a zaslúžené občerstvenie. Pri káve a keksíku na lavičke mi zablúdi zrak na turistický otčenáš. Už som v horách čítala všeličo, ale toto veru ešte nie. Na lavičke silný odkaz: Buď vítaný dobrý človek, nehľadaj odpadkový kôš. Čo si doniesol, to si aj odnes. Za to Ti bude Veľký Manín vďačný… 😊

V tínedžerskom veku som turistiku a potenie v horách nemusela. Výstup na strmý Manín som preto úplne vytesnila. Dnes vnímam najvyšší kopec Súľovských vrchov ako pekný a jazykom dnešnej mládeže „výživný“ kopec, hoci nemá ani 900 nadmorských metrov.

Z Veľkého Manína chodník prekrásnym divokým lesom klesá k vyhliadke na Malý Manín. Úchvatne fotogenické miesto. Malý Manín (812,6 m n. m.) odkrojil od toho Veľkého Manínsky potok. Neveľká stružka, čo tečie na dne tiesňavy podo mnou a preto je to fakt ťažko uveriteľné. Ale za milióny rokov narobí aj malá voda veľké zmeny, takže beriem. Mohutné skaly rozseknuté hlbokou úzkou roklinou vzbudzujú obdiv i rešpekt. Priepasť ma ťahá dolu a tak radšej pokračujem k Partizánskej jaskyni.

Odbočka k nej zapadla lístím, ale keďže viem, že tam niekde je, vetrím a stopujem ako manínska obluda, kým chodník nevyňuchám. Pred jaskyňou strmý zráz, reťaz a skalná ihla s lanom. To nemyslia vážne! Ak je to cesta k jaskyni, veruže ju ja dnes neuvidím. Ale keď to dajú aj deti?! Ani partizáni sa do úkrytu isto nešplhali po brale. Tak je, diera sa ukáže hneď za reťazou a pod pekelnou ihlou. Aleluja!

Je väčšia, než som čakala, a krúti sa dozadu do tmy. Vyťahujem čelovku. Potom zneistiem. Jaskyňa je na odľahlom mieste. Chodník k nej nevyšliapaný. Je tu ticho. Nijaký rušný turistický cieľ. Keby som bola medveďom či vlkom, ukryla by som sa tu pred ľuďmi. Odvaha ma síce opúšťa, ale odhodlane vykročím do zlovestnej tmy. No prejdem sotva tri metre a zbabelo bežím von, zlaním reťaz, prebehnem les a zastavujem až v Záskalí.

Gotické steny, Gastonka, Peklo. Odrazu z diery vyšiel zafúľaný chlap a za sebou namáhavo ťahá lano provizórneho fúrika zo starej bandasky. Na okraji zrázu bandasku s kamennou sutinou vysype do rokliny a zmizne v jaskyni. O chvíľu zasa otrocky ťahá bandasku. Nedáva mi to zmysel. Keď sa k nemu priblížim, zastane.

Celý je sivý od prachu, tvár stvrdnutá námahou. Aj sa chvíľu bojím, či ma to sám černokňažník v podobe smrteľníka nechce vlákať do svojho zlovestného skalného zámku… Už si chystám únikovú cestu (doparoma! je len jedna skokom do rokliny!), keď sa z chlapíka vykľúva miestny jaskyniar, čo už desať rokov krompáčom a lopatou hĺbi nové chodby v Jaskyni pod Černokňažníkom. Obdivne hvizdne, že idem až z Veľkého Manína, lebo turistov tu často nevidí, len lezcov. Majú na okolitých skalách desiatky cvičných ciest. Niekedy si natiahnu lano z Dračieho hrebeňa a spúšťajú sa ponad cestu do Pekla. Poučí ma, že Partizánska jaskyňa je pre medveďa priveľká, takže som zbytočne prišla o zážitok. Ako náhradu mi ponúka jeho dielo a ťahá ma do jaskyne.

Sťažka sa vyteperím na hradisko a veru chlap neklamal. Pohľad na úžinu je spod Černokňažníkov úchvatný, akurát neviem, ako zleziem dolu. Spomeniem si na slová veľkého propagátora tiesňavy, učiteľa a spisovateľa Petra Jilemnického, ktorý medzi svetovými vojnami učil v neďalekom Kostolci a na počesť ktorého sa v úžine od 70. rokov minulého storočia každoročne koná veľký turistický pochod Jilemnického jarná 25-ka: „Odkiaľže by som Vám mal písať z prázdnin, ak nie z Považia spoza Manínskej úžiny? Rajského kúta zeme, ktorý, bojím sa, že budem Vám vedieť ťažko vysvetliť, lebo sa mi nedostane vhodných slov. Tam ľudia vôbec nezomierajú prirodzenou smrťou. Jedného drevo zabije, druhý zahynie ako pytliak, tretí spadne zo skaly. Človeče, verte tomu, to je úžasné.“ No neviem.

Pred Jilemnickým a za jeho čias pôsobila tiesňava omnoho dramatickejšie ako dnes – skaliská i brehy Manínskeho potoka boli obnažené, bez stromov a náletovej vegetácie. Návštevníkov vtedy priťahovali najmä jej minerálne a teplé pramene. Investori chceli pred tiesňavou postaviť dokonca kúpele, ale pre slabú výdatnosť prameňov tam vyrástla len turistická útulňa a pri kyselkách oddychové prístrešky. Všetko zobral čas, ale tiesňava je stále uchvacujúce miesto. Priťahuje hlavne lezcov, no stále aj turistov, jaskyniarov a filmárov. „Zahrala“ si už v desiatich filmoch. Okrem poľského Jánošíka aj v rozprávkovom seriáli Teta či komédii Pacho, Hybský zbojník.