Biele Karpaty: turistika pre pôžitkárov. Neprepotíš tričko, pošetríš kolená…😊

Začnem v zime neodolateľnou a úplne bielo-bielou Chmeľovou. Je z nej nádherný výhľad na najvýstižnejšie bralá Bielych Karpát Vršatské bradlá. Nič nedefinuje Biele Karpaty lepšie ako ony. Názov pohoria pochádza práve od charakteristických svetlých vápencových a pieskovcových bradiel, ktoré vystupujú zo zeleno-hnedých lesov a lúk. Vršatské bradlá neprehliadneš (ani z diaľnice), dobre ich rozoznáš zo všetkých okolitých pohorí. Z Chmeľovej je unikátny výhľad na hradné bralo s ruinami hradu Vršatec.

Sú súčasťou rozmanitého Karpatského oblúka, ktorého západná časť prechádza hlavne Slovenskom, prírodne jedinečnou a mnohotvárnou krajinou uprostred Európy. Biele Karpaty nie sú vysoké. Turistika v nich nie je náročná a je veľmi pohodová. Ocenia ju aj turisti, ktorých do hôr viac ako krvopotné výstupy láka rýchla prechádzka v peknej prírode.

Šesť kilometrový okruh po Náučnom chodníku Okolo Vršatca – Koruny Bielych Karpát je tak na 2,5 hodiny a má iba 300 m prevýšenie. Z parkoviska vedie po pohodlnej asfaltke okolo bradiel, cez Vršatské Podhradie a Sedlo Chotuč, kde bočí do lesa a prudko stúpa späť z druhej strany bradiel. 12 minút pred parkoviskom je Rázcestie Chmeľová s odbočkou na 2. najvyšší vrch Bielych Karpát. Chodník na Chmeľovú je krátky, no prudký. Za 20 minút na 300 metroch prekoná takmer 100 metrov do výšky, a to je veľa. V zime ho môže pokrývať ľad, takže mačky prídu vhod. Keď konečne vystúpi z lesa, z obnaženého vrcholu sa naskytne nádherný výhľad na Vršatské hradné bralo zhora a kusisko Bielych Karpát. A je to paráda! Biele Karpaty sú aj vďaka snehu a námraze maximálne biele, v slnečných lúčoch sa jagajú ako diamanty.

Po príjemnej a nenáročnej turistike dobre padne občerstvenie. Na výber je vlastné, alebo z miestnej ponuky dvoch hotelov. Prvý je 4**** welness hotel, kde je čašníkov viac ako hostí, ale obed je tam skutočne kulinársky zážitok, ktorý odzrkadľuje aj vysoká cena za minimalistickú porciu. O 100 m ďalej v hoteli nižšej cenovej kategórie sa dá najesť menej vyberavo, ale za tretinovú cenu😊.

Veľká Javorina je najvyšší vrch Bielych Karpát a hraničný vrch s Českou republikou. Stojí na nej vysielač a Holubyho chata. Na Veľkú Javorinu vedie úzka, ale pohodlná asfaltka z obce Lubina medzi Novým Mestom nad Váhom a Starou Turou. Ocenia ju všetci, čo sa chcú „vyvetrať“, ale nespotiť. Asfaltka je plusom a mínusom zároveň. Vďaka ľahkej dostupnosti býva na Veľkej Javorine najmä cez pekné víkendy a sviatky veľa ľudí a chata v čase obeda natrieskaná.

K 100-ročnej Holubyho chate, ktorá je pomenovaná po evanjelickom farárovi, botanikovi a etnológovi Jozefovi Ľudovítovi Holubym, vedú aj turistické chodníky. Zo Starej Turej má žlto značkovaný 10 km a 3,5 h, prevýšenie 600 m. Z obce Lubina má modrá značka až 12 km a 4 h, prevýšenie 750 m. A z Myjavy je to na Veľkú Javorinu nekonečných 17 km a 5,5 h s 800 m prevýšením. Fúúúú. Už chápeš tú asfaltku ?😊 Ak ju využiješ, od Holubyho chaty je to k vysielaču na vrchole Veľkej Javoriny len 500 metrov a 15 minút. Celý vrcholový okruh má len pol hodiny. Ponúka pekné výhľady na slovenskú aj českú stranu, za vysielačom je malý a nielen symbolický cintorín.

Komu je to málo, môže prejsť 2 km a 35 minút prekrásnym slnečným lesom až na Jelenec, ktorý má rovnakú nadmorskú výšku ako Chmeľová. Zelená turistická značka vedie stále po hranici a na Rázcestí Pod Jelencem bočí do Česka, ale dobre viditeľný chodník odtiaľ pokračuje rovno na Jelenec, vrch s významnou minulosťou a jej pozostatkami v polčase rozpadu. Najzaujímavejšími objektami bývalej retranslačnej stanice pre leteckú dopravu sú podzemný bunker a 48 m vysoký hrdzavý anténny stožiar. Hoci stožiar nie je turistická rozhľadňa, samozrejme, že som sa naň vydriapala a to boli výhľady! Veľká Javorina s Holubyho chatou ako na dlani, zvlnená Myjavská pahorkatina, Biele Karpaty až po Veľký Lopeník, Nové Mesto nad Váhom, Lieskovská dolina, Květná a Strání. Len keby tak nefučalo.

Lezenie na stožiar je riskantné, lebo cez 30 rokov opustená konštrukcia koroduje. Nad pásmom stromov vo veternom dni fučí extrémne silný vietor. Na vrcholovej plošine je zábradlie „zhnité“, ja som sa tam od strachu ani nepostavila, aby ma nesfúklo – pud sebazáchovy je sviňa neprajná. Pre niekoho môže byť zážitkom aj podzemný bunker, do ktorého sa schádza po schodoch z polo-zboreného dreveného zrubu. Vanie odtiaľ chlad a smrad plesne. Schody sú zahádzané odpadkami, handrami a matracmi po niekom, koho by som určite nechcela stretnúť v tme 10 m pod zemou. Všetko pôsobí zdevastovane a prehnito, akoby sa to malo každú chvíľu zrútiť. Ja som odvahu zísť do temnoty nenabrala, aj tak som nemala baterku.

Veľký Lopeník je s výškou 911 m n. m. tretí najvyšší vrch Bielych Karpát. Tak ako Veľká Javorina aj Lopeník je hraničný vrch. Jediný prístup zo Slovenska je prudký. Modro značený chodník z Novej Bošáce má necelých 5 km a prevýšenie 600 m. Uf. Výstup trvá skoro 2,5 hodiny. Trasa sa dá skrátiť takmer o polovicu, ak vyštartuješ až z parkoviska v osade Grúň nad Novou Bošácou. Omnoho menej náročný je prístup z českej strany z obce Lopeník alebo z Mikulčina vrchu, odkiaľ som šla ja. Kto si chce dať do tela aj u našich susedov, môže zvoliť trasu z Květnej, ktorá má cez 3 hodiny, 7,5 km a prevýšenie viac ako 700 m. Podobná je aj túra z Veľkej Javoriny, len kilometrov je raz toľko.

Mikulčin vrch (799 m n. m.) vyrastá medzi horskými obcami Vápenica, Vyškovec a Lopeník. Je na ňom lyžiarske stredisko s veľkým bezplatným parkoviskom a niekoľko chát s občerstvením, ktoré fungujú hlavne v sezóne. Na Veľký Lopeník je to odtiaľ cez Lopenické sedlo a Malý Lopeník iba 4,5 km a necelé 2 hodiny s prevýšením 240 metrov. Brnkačka.

Na Veľkom Lopeníku je 22 m vysoká rozhľadňa z dubového dreva s kamenno-betónovou základňou. Má 101 schodov a cez 20 rokov, čo už na dreve vidieť. Je otvorená celoročne, avšak v sezóne za symbolický poplatok 50 Kč na jej údržbu. Z rozhľadne je nádherný kruhovitý výhľad nielen na celé Biele Karpaty, ale aj na Kľak či Rozsutec v Malej Fatre, Strážovské vrchy, Považský Inovec s rozhľadňou Helena, Malé Karpaty, Pálavu, Chřiby, Hostýnské a Vizovické vrchy, Beskydy a údajne aj na Jeseníky.

Okrem rozhľadne je na vrchole Veľkého Lopeníka aj hromadný hrob s pamätníkom na 22 vojakov Červenej armády, ktorí tu padli 27. apríla 1945 pri oslobodzovaní obce Lopeník, okrajom ktorej vedie okružná trasa späť na Mikulčin vrch. Mužov vrátane tých z Lopeníka padlo v miestnych lesoch desaťnásobne viac a v delostreleckej paľbe sa zrútilo v dedine až 21 domov. Krviprelievanie pokračovalo aj po skončení vojny, keď boli obyvatelia so svojimi konskými vozmi nútení zvážať zo zamínovaných lesov telá padlých vojakov.

Život na Moravských Kopaniciach nikdy nebol ľahký. Prví obyvatelia tam prišli až v 13. storočí a ich úlohou bolo strážiť nepokojnú hranicu s Uhorskom. V hlbokých lesoch Bielych Karpát vraj nachádzali útočisko odpadlíci spoločnosti, zbojníci i početní utečenci z Uhorska, po ktorých tu zostala špecifická kultúra i nárečie bližšie Slovákom než Čechom. V dobe nacistickej okupácie viedla cez Veľký Lopeník hranica medzi Ríšou a Slovenským štátom a dnes je tam opäť. Ale len geografická.

Za Lopeníkom sa zelená trasa pripája na červenú SNP-čku, ktorá sem pre krušnú spoločnú históriu zachádza zo Slovenska. Pohodlná asfaltka stúpa na Mikulčin vrch, kadiaľ sa vracia na Slovensko. Celý okruh má 4,5 h, 13,5 km a prevýšenie niečo cez 400 m.