Zo Žiarskej chaty píše Marta
Žiarska chata na konci Žiarskej doliny priťahuje ľudí aj jarné lavíny. Jedni ju postavili, druhé doposiaľ nezvalili. A za to sú ľudia naozaj vďační lavínam, lebo „to je ti, Maruško, tak pěkná dolina“. Počúvam slová plné obdivu od susedného stola na terase chaty k večeru. Po výdatnej túre chodníkom pod ostrými pahorkami, napchávam si tam brucho milovaným vyprážaným syrom s hranolkami.
Pokorne prežúvam, na chatu padá súmrak, končiare tmavnú, nebo zhasína. Les tíchne, ide spať, no turistom otrúbeným z výšok a slnka večerný život začína. Zopár pív, tatranský čaj, trocha „horcovienky“, spláchne im úpal, bolesť, aj posledné čulé myšlienky. V dobrej nálade zaľahnú do postelí, aby sa ráno viac zmorení než svieži do kopcov zas podeli.
Ale teraz vážne.
Žiarska dolina s chatou na jej hornom konci je splneným snom každého turistu, čo vyhľadáva maximálny zážitok za minimálnu námahu. Turistická vychádzka je vhodná pre všetky vekové i kondičné kategórie, peších i cyklistov. Na chatu to z parkoviska nie sú ani dve hodiny a päť kilometrov, trasa s prevýšením 420 metrov vedie lesom alebo po spevnenej širokej ceste. Žiarska chata môže byť pokojne cieľom. Alebo východiskovým bodom na okolité dvojtisícovky.
Žiarska chata tróni v závere Žiarskej doliny, 1283 metrov nad morom a predsa na dne kotla okolitých končiarov. Je preto neskutočne fotogenická. Asfaltka, ktorá k nej vedie, po štyroch kilometroch vychádza z bezpečia lesa a vstupuje do teritória lavín. V lavínovom období sa turistika ani vychádzka na chatu neodporúča. Dolina sa mení na lavínovú pascu. Turistu môže z ktorejkoľvek strany zasypať taká halda snehu, z ktorej sa už nevyhrabe.
Možno aj preto „pěknú“ Žiarsku dolinu pred sto rokmi turisti nevyhľadávali – žiadna chata, všade len salaše. Prvú chatu tam postavili miestni v medzivojnovom období za 400 tisíc korún. Lenže nezvolili si dobrý čas. Na konci druhej svetovej vojny sa na jednej z najmodernejších turistických chát na Slovensku (je neuveriteľné, že s petrolejovými lampami!) s lyžiarňou aj nocľahárňou pre 20 ľudí schádzala umelecká smotánka. Aj bytostný demokrat a svetoznámy spisovateľ Dominik Tatarka z Plevníka-Drienového tam trávil čas. Zároveň však Žiarska chata ukrývala „podvratné živly“ a partizánov. Preto ju jej poslední obyvatelia, nemeckí vojaci, pri odchode podmínovali až k základom a odpálili.
Po vojne sa ju miestni pokúšali vzkriesiť z programu vojnou zničených chát. Mali na to dostať cez dva milióny korún československých. Ale tie napokon získal projekt železiarskej huty v Košiciach. Pár drobných vydalo iba na nízku drevenú ubytovňu pre lesných robotníkov. Ohyzdný barak nazývali jej početní štátni majitelia honosne chatou. Čo chatár, to prestavba alebo modernizácia. Ako na hrade.
Pristavili jedáleň, kuchyňu, nocľaháreň. Dovliekli naftový agregát na osvetlenie chaty, dotiahli vodovod. V 60-tych rokoch vybudovali nepriepustnú žumpu a splašky prestali vypúšťať do Smrečianky. Koncom sedemde-siatych rokov nahradili naftové vykurovanie uhoľným a napokon elektrickým. Kábel kopali zemou až z dediny.
To už na chatu viedla asfaltka, po ktorej zvážali nielen zásoby, ale aj lyžiarov na dva vleky na úpätí Prostredného grúňa. Žumpu nahradili čističkou odpadových vôd a v roku 2006 chatu aj tak zvalili. Ale ešte v tom istom roku na jej mieste postavili novú, väčšiu a modernejšiu. Takú, čo prežila aj storočnú lavínu.
Sú také lavíny, čo zmenia doliny.
Žiarsku dolinu jedna zasypala v marci 2009. Na Slovensku dovtedy a aj dodnes nevídaných rozmerov. Vylámala aj viac ako sto rokov staré stromy. Monumentalitu storočnej lavíny potvrdili merania Strediska lavínovej prevencie. Ešte na jeseň mal lavínový nános takmer 1 milión kubíkov a priemernú výšku 3,5 metra.
Nebol však dielom jedinej lavíny, z rôznych strán ich vraj vtedy krátko po sebe spadlo až sedem. Najväčšia bola z centrálneho žľabu Príslopu. Ten patrí medzi najväčšie a najnebezpečnejšie lavínové žľaby na Slovensku. Keď je plný snehu, miestni s napätím čakajú, či a kedy sa „vysype“.
Akonáhle horská služba vyhlási štvrtý lavínový stupeň, chatár to zabalí, zavrie chatu a horská služba uzavrie dolinu pre verejnosť. Žľab pretína cestu zhruba 200 metrov pod chatou. Pred storočnou lavínou tam rástol hustý les. Už nie je. Snehová smršť vymlátila stromy, mosty, turistické prístrešky i smerovníky.
Poškodila chatu, trafostanicu, aj meteostanicu. Na Symbolickom cintoríne ju prežila len zvonica. Ale život lavína zobrala iba jeden. Kamzíkovi.
Ľadovcovým údolím ako z Himalájí sa bagre prehrýzali niekoľko týždňov. Prvých dvesto metrov im trvalo dlhých desať dní. Sneh stvrdnutý na železobetón s mohutnými kmeňmi stromov miesto oceľových prútov statočne odolával ťažkej technike. Tri týždne po páde lavíny dosahovala výška nánosu na niektorých miestach až 20 metrov a všetci to chceli vidieť. Počas Veľkej noci v prekrásnom počasí zamierili do doliny stovky ľudí. Mašírovali si to po storočnom lavínisku hore na chatu. Obdivovali nové pohľady na ozrutné kopce, ktoré sa zmiznutím lesa okolo chaty otvorili. Na stoloch drnčali mobily – bez lesa bol na chate konečne signál.
Dnes je Žiarska chata i cesta k nej už zasa dokonalá. Signál sa nestratil, les okolo chaty stále nedorástol. Mohutné odkryté končiare dodávajú doline i fotkám šmrnc, aký by bez lavíny nikdy nemali. Na opravenom Symbolickom cintoríne možno opäť v tichu a pokoji rozjímať a spomínať.
Na terase chaty si užívať slnko, dobrú náladu či voňavé espresso.
Tí, čo majú chodenia a potenia plné zuby, môžu sa spustiť k parkovisku na vstupe do doliny kolobežkami. Vychutnať si vietor vo vlasoch.
Pred rampou sa oplatí zastaviť v Medvedej štôlni. S olejovým kahancom sa na chvíľu zmeniť na baníka a nájsť svoju zlatú hrudu v jedinom banskom diele na Liptove, kde zastal čas.
Páčila sa ti táto story z hory? Zdieľaj a ukáž ju ostatným 
. Ďakujem.
Podobné príspevky
Podobné
Zábavná kniha TURISTI – predpredaj pokračuje do konca mája!
Ako sa zrodia turisti? Čo ich do hôr stále tak ťahá? Ako vyzerala turistika pred 20 rokmi? A čo všetko sa dá na turistike (a nielen tej horskej) zažiť? O tom je zábavná kniha TURISTI.
Roklina Piecky je aj v sychravej jeseni pekný zážitok. Patrí k najkrajším miestam v Slovenskom raji.
Roklina Piecky patrí k najkrajším miestam v Slovenskom raji. V novembri je jej prechod viac o brodení ako o šliapaní, rebríky šmykľavé, ale farby sú najkrajšie v roku.
Najkrajšie túry v Roháčoch? Napríklad 10 km okruh cez Predný Salatín a Brestovú.
Slnečný štvrtok. Parkovisko Pod Spálenou. Pred ôsmou ráno je spolovice plné aj za päť eur na deň. Roháčske vrcholy priťahujú turistov ako magnet. Tresk. Bum. Bác. Búchajú dvere, kufre, topánky…
