Po kúpe auta sa ho nevieme nabažiť. Ráno sa zobudíme a vymýšľame, kde strávime deň. Máme odrazu toľko možností! Všade je omnoho bližšie ako v dobe bez Kačky. Dvesto kilometrov na maďarské hranice sa nám zdá skoro za humnami, aj keď tam ideme tri hodiny.
Tridsať štyri minút po poludní. Nad Jánskou dolinou sa konečne dvíha hmla. Zuby mi drkocú ako kastanety. Jesenná inverzia do doliny nevpustí jediný lúč slnka. Tuším aj mrzne!
Jeho zrúcanina sa vypína na 30 metrov vysokom strmom vápencovom bradle nad obcou Lednica v malebnom údolí Bielych Karpát. Nevyzerá tak dobre ako Beckov, či Strečno. Napriek tomu je ÚCHVATNÝ. Mierne adrenalínový zážitok poskytuje nielen pre svoj havarijný stav. Výhľady z hradnej veže a brala sú naozaj iba pre odvážnych.
Tento príbeh sa odohral v časoch, keď chlapské slovo ešte niečo znamenalo. Do Svitačovej doliny prichádzala jeseň a nemeckí vojaci. Kuneradský zámok mizol v plameňoch, a hlúčik na všetko odhodlaných chlapov v Svitačovskom lese.
Prejdite sa po Zvolene. Je tam pekne, uvoľnene. Ale pozor! Nie je Zvolen ako Zvolen. V jednom hrady pofotíte, na druhom sa zapotíte. Mesto alebo vrch. Sú medzi nimi aj ďalšie rozdiely. Najväčší je výškový.
V partizánskom bunkri na Jankovom vŕšku v Strážovských vrchoch v jeden mrazivý februárový deň prehrali jeho obyvatelia hru o život. V špinavých mundúroch. Krvaví, hladní, zúfalí. Aj v 21. storočí sa môžete vžiť do kože slovenských partizánov. Zavrieť sa v bunkri a preniesť o sedemdesiatpäť rokov späť. Do tmy plnej strachu, potláčanej bolesti a ušných bubienkov napätých až na prasknutie.
Ľubochnianska dolina je vraj najdlhšou na Slovensku. Meria úctyhodných 25 kilometrov. A všetky sú pokryté asfaltovým kobercom. Od začiatku po koniec je len 400 metrové prevýšenie. Na dvadsiatich piatich kilometroch je zanedbateľné. Ani sa nezadýchate.
Sľubovali kedysi korytnické kúpele svojim návštevníkom. V doline pod Prašivou to stále platí. Voda je znamenitá. Kúpeľný areál tiež – hoci už len pre urban explorerov. V bývalej pýche rakúsko-uhorskej monarchie by dnes filmári pokojne mohli točiť dokument „Život po ľuďoch“.
Nemáte kondičku? Vyberte sa k vodopádom. K väčšine z nich vedie nenáročná trasa. Zvládnu ju naozaj takmer všetci. Starí, chorí, unavení, leniví aj deti.
Banské múzeum v prírode v Banskej Štiavnici ponúka sfáranie do čiernych vlhkých útrob zeme, kde sa v plášti, prilbe a s lampášom v ruke prepchávaš úzkymi chodbami… V zemi je zima, maximálne 10°C, mikinu oceníš. Poriadne topánky tiež.