Slovenskí drotári neboli žiadni žobráci, hoci tak často vyzerali. Teda, nie všetci. Nejeden to od chudobného potulného remeselníka dotiahol až do priemyselnej veľkovýroby a zarobil milióny.
Na Sitno som sa vybrala hľadať tajomných rytierov. Ľudia od Hontu až po Oravu básnia o nich celé stáročia. Prešla som Sitno krížom krážom. Odhora nadol. Zľava doprava a ešte aj z rohu do rohu. Ale po sitnianskych borcoch, čo Slovákom lepší život priniesť majú, nie je na celom brale ani chýru ani slychu. A dokonca ani smradu.
Veľkofatranský Kľak je o štyridsaťdva metrov vyšší ako jeho menovec v Lúčanskej Malej Fatre. Ponúka nádherný kruhovitý výhľad na všetky hory, na aké si len spomeniete. Fatranské, Tatranské, i tie ostatné. Je tam pokoj a ticho, o akom na fačkovskej turistickej mucholapke môžete v peknom počasí len snívať. Davy krákorajúcich turistov by sa na jeho vrchol aj tak nezmestili.
Vždy, keď sa cítim ako ovca, vyberiem sa na Hnilickú Kýčeru. Najprudší kopec v Lúčanskej Malej Fatre od Kľaku až po Veľkú Lúku. Vymláti mi nielen kolená ale aj trudné myšlienky z hlavy.
Nad obcou Turecká čnie majestátna Krížna (1572 m n. m.). Je tretím najvyšším vrcholom Veľkej Fatry. Turecká je známa haluškami, Krížna lavínami.
Banské múzeum v prírode v Banskej Štiavnici ponúka sfáranie do čiernych vlhkých útrob zeme, kde sa v plášti, prilbe a s lampášom v ruke prepchávate úzkymi chodbami… V zemi je zima, maximálne 10°C, mikinu oceníte. Poriadne topánky tiež.
Zakričal nám chlapík po päťdesiatke s motorovou pílou na polceste prudkého stúpania Juriašovou dolinou. Spachtení, s útrpnými grimasami na tvári sme sa márne pokúšali odpovedať mu niečo rovnako vtipné. Lenže on si srandu nerobil.
V čase, keď iné hory zažívajú taký nápor turistov, že je ťažké medzi hlavami nájsť skaly, jedna zíva prázdnotou. Hore to neprekáža. Turistom v nej už tobôž nie.
Starý mních v drevenej sutane s ťažkou reťazou miesto opasku sa ponúkol, že mi ukáže, ako vyzerá raj. Neklamal. Prosiecka dolina ním rozhodne je. Čistá. Divoká. Do úzkeho kaňonu sa ledva vmestí chodník. Chvíľu je lávkou, chvíľu rebríkom, potom zmizne v koryte potoka a znova sa objaví kdesi na skale.
Dvojtisícový Plačlivý Roháč, rozhodne nepatrí medzi najťažšie západotatranské vrcholy. Výstup naň sa radí medzi ľahšie túry, ale… Záleží na tom, prečo a odkiaľ tam prídete. Podľa toho potom môžete mať slzy v očiach od zúfalstva, únavy, bolesti, alebo jednoducho len od dojatia.